Ahojte....Na začiatku januara sa chystam s par priatelmi na dva tyždne do Marroca,samozrejme na motorke


.......poprosim cestovatelov čo tam boli o dobre rady,tipy,triky,zaujmovosti čo sa oplati pozriet a pod.....vopred dakujem

Marakes, Erg Chebbi...smerom na vychod od marakesa az na sever krajiny kopec krasnych ciest a par neskutocnych serpentin (aspon z auta). A samozrejme Gibraltar je povinnost...

Maroko

bol som tam minulý rok asi 2 týždne a prešli sme cez Atlas dolu k Sahare, je toho veľmi veľa čo napísať, skôr sa pýtaj konkrétne veci ak budem vedieť, tak odpoviem
napr. dnes by som už nešiel až do Gibraltaru a odtiaľ trajektom do Tangeru, ale loď chodí aj z Janova (ušetríš 2 000 km nezáživnej cesty), podľa odporúčaní by som sa vyhol Ceuta, Etouan, Al-hoceima, i keď je to v Atlase, cesty vyzerajú byť zatáčkové, čo je pre moto super , ale je to oblasť, kde je veľa pašerákov a pestovateľov marihuany a iných drog a tým pádom je aj pomerne nebezpečná, všeobecne základom všade je necestovať po zotmení - nebezpečné.
na školách sa vyučuje arabský a francúzsky jazyk, čiže po francúzsky sa dohodneš prakticky s každým, kto chodil do školy, na severe rozšírená i španielčina, iné jazyky s problémami, v turistických oblastiach skôr. samozrejme ako všade v Afrike problém s vodou - nepitná, všade ale kúpiš pitnú v plast.fľašiach (lacno), veľmi hustá sieť kempov (pozostatok Francúzov), úroveň biedna, ak si otrlý, tak sa dá, vo veľkých mestách samozrejme hotelov dosť, krádeže neviem, my sme mali sprievodcu, ten riešil všetky takéto "drobnosti", nikde sme ale nestrážené nenechali nič. Je tam jednoducho bieda.
v januári bude ale v horách zima
polož otázky

Upravené 1 krát. Naposledy upravil plechovkar (14.11.2009 17:29)

....obavam sa stravy v reštavraciach,čo sa tam da kupit v obchodoch je tam aj europsky tovar /strava/?.........aku menu sebou?...........aky je aktualny kurz?............kolko stoji trajekt v tom najužšom mieste na Gibraltary?.......cena benzinu?.......cena služieb/spanie ,jedlo/?.


.......nejake naozaj zaujimave miesta a nemusia byt dostupne asfaltkou/planujem aj offroad/

........aka je dostupnost pneuservisov

........Dakujem

.......ako je to s počasim v Januari?........skusensti s campovanim na divoko?..........zapadna sahara?

ak sa budeš držať turistických oblastí, tak v reštauráciách (hľadaj frekventované) sa dá najesť vcelku bez problémov (napr.tažin - trochu grcka s takou ako keby krupicou), hlavne hľadaj kuratá, tie sa dajú, niektoré veľké mestá majú supermarkety (napr.Marakeš), konkrétne v tomto sortiment a tovar ako keby si bol vo francúzskom supermarkete, euro vymeníš bez problémov (len oficiálne v bankách - inak možné problémy) , pohonné hmoty boli lacnejšie ako u nás, nafta bola hodne nekvalitná, ubytovanie v kempoch lacné, na divoko by som neriskoval, nie je to zrovna bezpečné.
Na Sahare som bol len na kraji pri Risani - Erg Chebbi, to je už trochu divokejšie, ak nemáš skúsenosti s púšťou, nespal by som tam nadivoko v noci v pohode nula, už sú tam aj škorpióny, opatrne okolo kočovných nomádov, to je iný svet ako tu. Môžete mať ako som už písal problém s jazykom, potom sa ťažko niečo vysvetľuje, vybavuje. Servisných miest (len také garáže) je skoro v každej dedine, s tým by nemal byť problém.
Veľmi pekná moto trasa - kopce, zátačky je z Marakéšu do Quarzazatu (skutočne pekné europske mesto) cez Tizi-n-Tishka, tam pozor, dosť agresívni predavači kamenných artefaktov, radšej nezastavovať alebo len na rušnom mieste, kde sú aj policajti. Z Quarzazatu do Er-Rachídia v pohode cesta, je možné robiť kopu výjazdov do pohoria Atlas, povrch v podstate šotolina a vysoké kopce a pekná divočina. Z Er-Rachídie máš potom blízko na Saharu a potom cez Atlas (Fes) hore.
Neviem či tie 2 týždne chceš len Maroko lebo ak s cestou, tak je to zúfalo málo. Maroko potrebuješ dobré 2 týždne, inak nič dokopy nestihneš.
Tú trasu čo som naznačil, to je taká turistická samozrejme je to len môj názor, ale ak odbočíš a uvidíš iný svet, možno sa rád vrátiť na trasu späť.
Neviem, koľko vás bude, ale chodí tam veľa motorkárov z Francúzska, väčšinou chodia ale tak, že doprovod im vozí batožinu a všetky veci lebo rátaj s tým, že budeš voziť aj vodu, čo je ťažké. V šotolinových serpentínach (my sme boli na jeepoch) s plne naloženou motorkou, kde nestretneš človeka aj pol dňa, kde nie je signál, je to na zváženie. Ja som bol v oktobri, v Atlase v noci už aj trošku mrzlo (Tizi-n-Tishka má 2200 m), pri púšti cez deň na slnku takmer horúco, ako zapadne slnko (do 5 min. je tma a zima), tak je kosa, v januári tam teplo nebude (skús koniec februára, začiatok marca).

Upravené 1 krát. Naposledy upravil plechovkar (14.11.2009 19:39)

Tajin ako spomina Plechovkar je k dostaniu uplne vsade - mne vsak chutil (je to kuracie, alebo baranie meso varene v specialnom hrnci so zemiakmi, paradajkami zeleninou a korenim). Cena jedla je OK, v mini potravinach-drogerii-domacich potrebach-zelenine, ktore su v mestach na kazdom kroku kupis aj suroviny (konzervy/zeleninu) a rano cerstve bagety. Coca Colu a pod. predavaju (pod cervenym coca cola slnecnikom) UPLNE vsade. V centrach tur. oblasti je to drahsie ale stale v pohode. Ak tam pojdes urcite nesmies vynechat hlavne namestie Marakesa po zotmeni...

Co sa tyka kempov a bezpecnosti mam opacne skusenosti ako vyssie prispevky. Citil som sa vsade v maroku uplne bezpecne a aj kempy boli na prijatelnej urovni. Aj co sa tyka hygieny v kempoch bolo to OK. Z miestnymi sa treba bavit uplne prirodzene a pri rozhovore sa pozerat do oci/usmievat sa. Dalsou vecou, ktora prispievala pocitu bezpecia boli Policajne zatarasy a hliadky na vsetkych cestach veducich z a do vecsich miest. Turistov odmavnu a kontroluju len miestnych. Osobne by som mozno vyskusal aj kempovanie mimo miest (kempovali sme tak par noci ale len pocas trekovania vo vysokom atlase) - ak mas stan, nemusis sa bat nijakych zivocichov a miestny ludia boli aspon k nam vzdy ustretovy. Akurat ked ti tlacia tovar musis s usmevom odmietat a nejak to strpiet, alebo sa premiestnit inde. Zazili sme aj haluze - uprostred nicoho stal v horskom priesmyku chlapik s dvoma jastericami a mohol si zastat a pofotit sa...neviem kde sa tam vzal. Stravil som naopak jednu noc v takom hoteli, kam by som sa uz nechcel vratit - proste humus a spis na posteli radsj v spacaku.

A vsade treba zjednavat ceny - vsetkeho. Da sa.

Nejake foto:

www.moltom.com/coppermine/index.php?cat=29

Co sa mi fest pacilo bola rozmanitost krajiny...Prechadzali sme cez hory, puste, udolia co vyzeraju ako monument valley v USA a ten isty den ides po ubociach strmych kopcov s hustou subtropickou vegetaciou. Nepametam ako sa to miesto volalo, ale boli sme aj vo famoznej jaskyni s obrovskym vstupnym portalom. Nic pre klaustrofobikov - bolo sa tam treba obcas aj plazit...

Presli sme to sice mikrobusom, ale na motorke to musi byt o 100% lepsie.

nemal som v pláne urobiť z Maroka nebezpečnú krajinu, kde sa treba báť, chcel som len upozorniť na to, že opatrnosti tam nie je nikdy dosť. Tí policajti pri mestách (podobne ako v Egypte) tam nie sú ale pre srandu. Námestie v Marakéši večer - obrovská jedáleň, kúpiš ale aj Breitling hodiny za 10 euro. Veľké umenie vyhnúť sa črevným problémom - inak fajn. Držím palce.

Upravené 1 krát. Naposledy upravil plechovkar (14.11.2009 20:25)

......určite budemchciet vidiet život aj na zaostalom vidieku ......určite kočovnych nomadov.......a na sahare sa vyspim aj keby neviem čo bolo ........vybavu mam dobru ,s plne naloženou motorkou vo dvojke aj enduro som naučeny hoci piesok bude pre mna novinkou,kedže idem solo tak si to dufam užijem......idem nas 6 motoriek, ale určite nie každy bude mat chut na offroad tak sa asi niekde rozdelime tal myslim v trojke by to malo byt v pohode.........na tie hory sa tešim aj ked bude zima


.........ak Vas čokolvek napadne .....prosim sem s tym ....vopred dakujem

Saharu samozrejme treba, aj ja som sa na nej vyspal lebo to asi patrí k tomu. Piesok je ale úplne iný ako bežne pri mori, priprav sa na to, má konzistenciu skoro ako múka, budeš ho mať potom úplne všade, všade znamená všade.

......spomeniete si prosim niekto na cenu trajektu alebo odkaz na stranku nejakej lodnej spoločnosti čo tam pendluje?

Ahoj,
nebol som tam, iba som hovoril s partiou ľudí, čo tam boli. V januári bude v Atlase sneh. A enduro si užijete aj keby ste nechceli. Hliníkové kufre by boli lepšie.

Upravené 1 krát. Naposledy upravil gete (20.11.2009 15:37)

....žiadne obavy o moje kufry obišli so mnou celu vychodnu europu a aj cely balkan a nie zrovna po asfaltovych cestach ....precenujete hlinikove kufre



Pozri obrázok


Pozri obrázok

vondra

našiel som, ako sme boli s kamarátom v Maroku, síce bez moto, ale, prečítaj si, je tam dosť info:

Do Maroka sme sa vybrali hlavne s cieľom spoznať ho čo najviac a vidieť maximum zaujímavostí a prírody. Našim cieľom nie je návšteva rekreačného strediska niekde pri mori a kúpanie. S týmto nepočítame vôbec. Myslíme si, že karavan je jediný prostriedok, ako sa dá v pomerne krátkom čase s maximálnym pohodlím vlastného domova spoznávať cudzie krajiny, jej zvláštnosti, život ľudí a prírodu.

Naša plánovaná trasa po Maroku

Presun do Tarify

Pôvodne sme plánovali vyraziť v sobotu 29.9.2007 ráno, najneskôr o 8 hod. Nakoľko však Murphyho zákony platia vždy a spoľahlivo, naplno sa uplatnili aj pri našom odchode. Nakoniec sme vyrazili o 10 hod. a hranice do Rakúska sme prekročili o 10,30 hod. Do Maroka sa preplavíme trajektom z Tarify (Španielsko), prvý úsek cesty je teda po európskom kontinente a meria cez 3000 km. Naša prvá časť trasy teda bola: Bratislava - Graz - Klagenfurt - Venezia - Milano - Janov - Barcelona - Valencia - La Línea De La Conception - Tarifa. Do Tarify sme mali naplánovaný príchod v stredu 3.10.

Talianské alpy - striedavo prší
poobede, teda na presun sme si vyhradili skoro 5 dní, čo je vzhľadom na nižšiu priemernú cestovnú rýchlosť karavanov postačujúce. Dĺžka trasy bola zvolená dlhšia zámerne, nakoľko sme si naplánovali návštevu Gibraltaru. Bola by škoda prejsť vzdialenosť cez 3000 km a nenavštíviť 40 km vzdialený Gibraltar. Pôvodne sme chceli navštíviť aj Alhambru, ale od toho sme po ceste upustili, znamenalo by to predĺženie trasy o cca 700 km a naviac po bežných cestách, ktorých kvalitu nepoznáme. Toto predĺženie by nám mohlo ohroziť príchod do Tarify, kde máme zraz s ďalšími dvoma karavanmi z Nemecka. Maroko teda budeme absolvovať celkom 4 karavany a doprevádzať nás počas celej cesty bude domorodý Maročan. Pobyt v Maroku bude trvať celkom 21 dní, od 4.10. do 25.10.

Ako cieľ cesty prvý deň sme si vybrali parkovisko pre karavany v Sirmione pri jazere Garda, čo vyžadovalo iba krátku odbočku z diaľnice A4 Verona - Miláno.

Parkovisko pre karavany na Garde
Podľa údajov z "Board Atlasu" mala byť na parkovisku voda, servisné miesto pre karavany a elektrina. Cena podľa atlasu mala byť 14 EUR za karavan. Parkovisko sme ľahko našli, je priamo na brehu jazera. Údaje z atlasu však neboli presné, parkovisko bolo vybavené vodou, servisným miestom, povrch státia bol pokrytý gumenou dierovanou rohožou (vynikajúce), avšak alektrické prípojky neboli žiadne. Najväčšie prekvapenie bolo ráno, keď sme dostali účet 16 EUR za noc a auto, teda o 2 EUR viac a bez elektriny. Napriek tomu to bol vynikajúci stellplatz s výbornou polohou.

Nakoľko sme prvý deň neprešli plánovaných 1000 km, cieľ cesty druhého dňa sme si neurčili a snažili sme sa dostať čo najďalej s tým, že prespíme niekde na

Prestávka pri Monte Carle
parkovisku, podľa možnosti už v Španielsku. Cesta bola vcelku nezáživná, striedavo pršalo a svietilo slnko, stále sa však oteplovalo. Taliansko sme prešli skoro po prázdnych diaľniciach (bola nedeľa), premávka trochu "zhustla" až vo Francúzsku. Napriek tomu sa nám podarilo prejsť Francúzsko a okolo 21 hod. sme prekročili hranice do Španielska. Príjemné prekvapenie nás čakalo pri prvom tankovaní - cena nafty bola 1,02 EUR za liter a pri ďalšom tankovaní iba 0,96 EUR. Ešte večer sme pokračovali po španielskom pobreží až niekoľko kilometrov za Barcelónu, kde sme na veľkom parkovisku prenocovali (41,28862º N, 1,58921º W). Parkovisko

Španielska diaľnica
bolo udržiavané, mimoriadne čisté s obchodom a reštauráciou. Na parkovisku ale aj neskôr ďalej nás neustále prekvapovala dokonalá čistota parkovísk a ďalších priestorov, kde sme prechádzali, alebo zastavili. Druhý deň sme prešli 1133 km, čím sme čiastočne dobehli stratu z prvého dňa.

Tretí deň ráno sme pokračovali smerom na Tarifu s cieľom príjsť aspoň do okolia Granady. Cesta cez Španielsko bola striedavo "namáhavá". Niektoré úseky boli prázdne, iné preplnené, najmä kamiónmi. Inak kvalita španielských diaľnic vynikajúca. Počasie krásne slnečné s teplotou až do 32º C. Cesta viedla po pobreží až do Alicante, potom odbočila do vnútrozemia a v podhorí Sierra Nevady sme prekonávali výškové rozdiely až 1380 mnm. V navigačnom prístroji sme si nastavili adresu kempu v Granade, ten sa nám však nakoniec nepodarilo nájsť a celkom náhodne (po "krkolomnom" kľučkovaní úzkymi, naozaj veľmi úzkymi, uličkami,

Informačný panel neďaleko Valencie
kde sme u domácich vzbudzovali patričnú pozornosť) sme natrafili na malý kemp na okraji mesta (37,19215º N, 3,65483º W). Kemp je naozaj malý, ale má elektrinu, vodu, servisné miesto pre karavany a celkom slušné sociálky. Na jednu noc určite stačí. Cena pre karavan + 2 dospelí + elektrina (vraj 7A?, zvyčajne je to buď 6A alebo 10A) je 22,70 EUR. Ešte večer sme si našli cez internet kemp v La Línei, aby sme mohli hneď ráno pokračovať smer Gibraltar, ktorý plánujeme ešte popoluní navštíviť. Nechceme teda strácať čas hľadaním kempu a keďže sa plánujeme zdržať v Gibraltare až do nočných hodín, nechceme karavany nechať iba na parkovisku.

Opäť bolo všetko trochu inak. V prvom rade sme ráno zaspali a namiesto o pol siedmej sme vstávali až o pol deviatej. Feri síce vstal ako sme plánovali, ale nás nezobudil, takže sme z kempu vyrazili o dve hodiny neskôr. Cesta smerom Malaga a ďalej do La Línei viedla horským terénom so značnými stúpaniami a následnými

La Línea, v pozadí Gibraltar
klesaniami a aj keď bola kvalitná, predsa len bola trochu pomalšia. Okolo 12,30 hod. sme dorazili do La Línei a vcelku bez problémov sme našli kemp, ktorý sme mali vopred nájdený cez internet. Bohužiaľ do kempu sme sa nezmestili kvôli dĺžke naších áut. Maximálna dĺžka obytného auta schopného vojsť do kempu bola pod 7 m a túto hranicu sme ani jeden z nás nesplnili, teda do kempu sme sa nezmestili. Iný kemp v La Línei bohužiaľ nie je. Keď sme však videli Gibraltarský "kopec", ktorý bol celý v oblaku, dohodli sme sa,

Vjazd do kempu Rio Jara v Tarife
že tam nemá význam chodiť a vyrazili sme smerom do kempu Rio Jara (čítaj Rio Chara) v Tarife, kde máme stretnutie s ďalšími dvoma nemeckými karavanmi (presnejšie s ich posádkami, našimi spoločníkmi na ceste po Maroku). Kemp sme našli po malom blúdení v Tarife, kvôli nepresnému popisu jeho polohy. Kemp sa nachádza asi 2 km za Tarifou smerom na Cadiz po ľavej strane. Je výborne označený a zďaleka viditeľný. Priamo za kempom je niekoľko kilometrov dlhá piesková pláž a samozrejme oceán. Kemp Rio Jara je pekný, udržiavaný a určite splní aj náročné

My v kempe Rio Jara
požiadavky návštevníkov. Priamo v kempe je obchod a reštaurácia. Elektrické prípojky majú 10A istič, teda je možné bez problémov používať bežné elektrické spotrebiče. Mali sme zapnutý elektrický ohrev teplej vody a klimatizáciu a istič to prežil bez problémov. Keďže máme k dobru jeden celý deň (stredu), chceme si ráno v Tarife požičať auto a ísť na výlet do Gibraltaru. Dúfame iba, že bude lepšie počasie ako dnes, hlavne aby nebola nízka oblačnosť, pretože byť v Gibraltare a nenavštíviť

Afrika je už naozaj iba kúsok
vrchol Gibraltarskej skaly s opicami (zlodejkami) by bola škoda. Večer dosť fúkalo, bolo zamračené a blýskalo sa. Dúfame, že sa do rána vyprší, alebo aspoň vietor "rozfúka" oblaky. To ale uvidíme až ráno. V kempe sme si ešte pred zaparkovaním vyprázdnili odpadové nádrže a napustili čistú vodu, čím sme boli pripravení vo štvrtok ráno vyraziť na trajekt. Snáď jediným nedostatkom v kempe bol malý tlak vody, takže plnenie nádrží bolo trochu zdĺhavé. Nakoľko sme sa ale nikde neponáhľali, nevadilo nám to.

Gibraltar

Aj keď v tomto príspevku chcem venovať hlavne Maroku, aspoň v skratke niečo o našej návšteve tohoto miniatúrneho štátu. Ráno o vôsmej sme vyrazili na

Hraničný prechod do Gibraltaru
recepciu, kde sme si objednali taxi do Tarify s cieľom požičať si v Tarife auto na jeden deň. Nakoľko sme ešte chceli doplniť zásoby zeleniny, auto by sa nám hodilo aj na návštevu supermarketu. Taxikár nám však povedal, že v Tarife požičovňa aut nie je a ponúkol sa, že nás zavezie až do Gibraltaru za 57 EUR. S tým sme súhlasili, takže sme boli o 9 hod. ráno v La Línei na hraniciach s Gibraltarom. Po prechode hraničného priechodu sme sa po niekoľko desiatkach metrov dostali priamo na pristávaciu dráhu miestneho

Main street - centrum nákupov
letiska, čo je pomerne kuriózne. Gibraltar je však tak malý, že pristávacia dráha križuje príjazdovú cestu. Keď lietadlo štartuje, alebo pristáva, celá doprava sa zastaví. Pri odchode sme videli priastávať lietadlo priamo pred sebou, bol to celkom pekný zážitok. Na počasie sme nemali práve šťastie, bolo zamračené a chvíľami poprchávalo. Prešli sme hlavnú nákupnú ulicu "posiatu" rôznymi obchodíkmi, najmä s oblečením a elektronikou. Náš cieľ bola gibraltarská hora, na ktorú premáva lanovka a už pri ceste tam sme sa tešili na opice "zlodejky", ktoré je veľmi zábavné sledovať pri ich šantení. Po ceste

Opice sa zjavne výšok neboja
na lanovku nás zastavil "verbovač" na exkurzie autobusom po celom Gibraltare. Ponúkal nám cenu 25 EUR na osobu s tým, že lanovka stojí 26 EUR. Nedali sme sa presvedčiť (Feri bol neoblomný a urobili sme dobre. Lanovka stála 13,50 EUR a naviac sme mali pekný zážitok z cesty. Hore na kopci bol prekrásny výhľad, bohužiaľ ho ale pokazilo zlé počasie, najmä nízká oblačnosť. Napriek tomu to bolo fajn. Opice sa nedali zahambiť a šantili "jedna radosť", zlé počasie im zjavne nevadilo. Občas sa pokúsili niekomu

Pristátie uprostred cestnej premávky
ukradnúť tašku, ale všetci turisti si svoje tašky úzkostlivo strážili, takže opice vyšli naprázdno. Po prehliadke Gibraltaru sme si našli taxi späť do Tarify a v supermarkete sme si doplnili zásoby. Nastal však problém, ako sa dostať zo supermarketu do asi 3 km vzdialeného kempu. Mali sme ale šťastie, jedna domáca pani sa sama ponúkla, že nás do kempu zavezie. Takže nakoniec všetko dopadlo veľmi dobre, videli sme Gibraltar, doplnili zásoby a dostali sme sa úplne bez problémov nazad do kempu.

Zoznámenie

Po návrate z Gibraltaru sme urobili konečné prípravy na zajtrajšiu cestu a večer sme išli do reštaurácie v kempe na spoločnú večeru s našími nemeckými

Zoznamovacia večera
"spolucestovateľmi". V priateľskej atmosfére sme povečerali a diskutovali o ceste, ktorá nás očakáva. Posádka jedného karavanu už túto cestu absolvovala pred rokom, vďaka čomu sme dostali dostatok užitočných rád na cestu aj na pobyt. Naše nalodenie sa zmenilo z Tarify na Algeciras, kde je väčší prístav a je istota, že loď vypláva. Z kempu odchádzame do 25 km vzdialeného Algecirasu o 8 hod. ráno a loď by mala vyplávať o 10 hod. Cesta potrvá necelé 2 hodiny a podľa dnešného počasia a bezvetria bude zrejme úplne kľudná, aj keď nám rozbúrené more nijako nevadí.

Maroko

Konečne teda vyrážame na africký kontinent. Je štvrtok (4.10.2007) ráno 8 hod., z kempu vyrážame smer prístav Algeciras, do ktorého sa dostávame v hustej rannej

V prístave čakáme na loď
premávke bez problémov. Pre zaujímavosť, na juhu španielska je ešte o 8 hod. ráno tma, ale svitanie je veľmi rýchle (podobne rýchly je aj západ slnka). Máme trochu problémy s najdením správnej lode, ale nakoniec sme zistili, že ešte neprišla, tak sme čakali. Loď doplávala o 9,20 hod. a oznámili nám, že ju budú minimálne 45 min. upratovať. Hneď nám bolo jasné, že nevyplávame načas. Nakoniec sme vyplávali o 11,05 hod a cesta trvala namiesto 2 hodín 3 hodiny. O 14 hod. sme boli v prístave v

Konečne sme sa dočkali
Tangeri a okamžite nastali zmätky. Pri aute v podpalubí nás poslali na hornú palubu, že tam dostaneme do pasu policajné pečiatky (turistické víza), po príchode hore nám zase povedali, že hore dávajú pečiatky iba tým, ktorí cestujú bez auta a poslali nás späť k autám. Toto sa zopakovalo 3 krát. Boli to celkom "pekné" prechádzky, 3 krát 6 poschodí pešo. Nakoniec sme dostali policajné pečiatky hore. Po výjazde z lode, treba povedať oproti predchádzjúcim skúsenostiam veľmi kvalitnom, sme sa presunuli na colnú kontrolu a asi to bola aj policajná kontrola, kde sme museli

Prístav v marockom Tangeri
absolvovať niekoľko "kolečiek" pre pečiatky. Celé nám to trvalo skoro 3 hodiny. Neboli pri tom žiadne komplikácie, iba domácich kontrolovali značne prísne a dali im vykladať kompletne celý obsah áut. To bolo veľmi zdĺhavé. Inak boli colníci aj policajti milí. Po vybavení všetkých formalít sme vyšli z colného priestoru a prístavu do mesta Tanger a okmažite po pár metroch sme zistili, že nejazdíme v Európe. Každý šofér sa tlačil maximálne ako sa dalo a hlavne každý skoro stále trúbi.

Pieskové pláže atlantiku popri ceste
Keď niekto na vás zabliká na križovatke, znamená to že on ide a nie že vás púšťa. Na to si treba rýchle zvyknúť. Najhoršia je asi strašná "tlačenica", každý sa za každú cenu tlačí dopredu, pred vás aj za vás a to z každej strany a naviac všade prebiehajú chodci. Treba byť naozaj opatrný a hlavne sa neznervózňovať trúbením. Ja som začal trúbiť tiež a povedal som si, že nabúce, ak sem príjdem, namontujem si na karavan lodné "trúby", to bude humor ... Som toho názoru, že v cudzine sa treba rýchle prispôsobiť zvykom domáceho jazdenia a potom hrozí menšie nebezpečenstvo. Doposiaľ sa mi to osvedčilo, treba "zapadnúť". Ak miestni šoféri napr. nepoužívaj smerovky, nepoužívam ich ani ja. Pri zastavení na križovatke sa k autu prihrnú žobráci a dosť neodbytne žiadajú o peniaze. Treba ich ignorovať. Uvidíme ako to bude ďalej, ale toto sa asi nezmení. Na prvej čerpacej stanici za Tangerom sme natankovali a pri platení sme boli príjemne prekvapení cenou nafty. Liter nafty stojí v prepočte 24,- Sk, uvidíme, či to bude takto aj ďalej.
Zopár faktov: Maroko je štát na severozápade Afriky. Rozloha 446 550 km2, počet obyvateľov 32 725 847, jazyk arabština, francúzština a rôzne berberské dialekty (až 40% obyvetľstva). Náboženstvo: muslimovia tvoria väčšinu 98,7%, zvyšok kresťania a židia. Najvyšší bod Džabal Tubkal (4 165 m n. m.). Hlavné mesto Rabat, štátne zriadenie konstitučná monarchia. Maroko vznikoo 2.3.1956, kedy sa osamostatnilo spod nadvlády Francúzska. Mena Marocký dirham (MAD), je zakázaný jeho vývoz z krajiny. Na podnebie v Maroku má výrazný vplyv pohorie Stredný a Vysoký Atlas. Severozápad krajiny je ovplyvnený stredomorským počasím, ktoré je mierne so zimnými teplotami 16 °C a letnými 28 °C. Oblasť Atlasu sa vyznačuje vysokohorským podnebím s veľkými teplotnými rozdielmi. Na juhu a juhovýchode je typické púštne podnebie s horúcimi dennými teplotami a studenými nocami. Maximálne teploty tu presahujú 40 °C. Obyvateľstvo žije najmä vo veľkých mestách, v ktorých je celkom 45% obyvateľstva. Historické kráľovské mestá sú Fes, Marrákeš, Meknes, Rabat a moderné priemyslové mestá sú Casablanca, Tanger, Oujda a Agadir. Väčšinu obyvateľstva tvoria Arabi a Berberi. V riedko osídlených častiach Maroka žijú Berberi a Haratinovia. Berberi sídlia predovšetkým v pohorí Rif, Atlas a v oázach južne od Atlasu. Haratinovia (potomkovia čiernych otrokov) sídlia v oázach južne od Atlasu. Dĺžka pobrežia je 3.500 km.


Náš marocký sprievodca Zaid

Cesta po atlantickom pobreží

Dnes sme prešli iba asi 45 km do kempu Echrigui v meste Asilah. Cesta bola dobrá, teplota vzduchu 26 ºC a obloha krásne modrá.

Kemp Echrigui v Asilahu
Celú cestu z Tangeru do Asilahu sme išli po pobreží, ktoré je význačné veľkými pieskovými plážami, ktoré však pre nedostatok turistických zariadení zívajú práznotou. Kemp je dostatočne veľký a nakoľko sme v ňom boli sami, mali sme dostatok miesta. Povrch stání pre karavany je pieskový a státia sú pod stromami. Elektrické prípojky boli v dosť zlom stave a zásuvky boli bez ističov. Po našej otázke koľkými ampérmi môžeme zásuvky zaťažiť sme dostali odpoveď že 230-timi. Pripojili sme sa teda a

Naše miesta v kempe Echrigui
na skúšku sme zapli kúrenie, ohrev vody aj klimatizáciu súčasne. Treba povedať, že prípojky to vydržali bez problémov, teda s elektrinou problémy neboli. Horšie to bolo so sociálkami, úplná katastrófa, našťastie sme neboli na ne odkázaní, v karavanoch sme mali všetko, čo sme potrebovali. Ešte nevieme aké to bude s vodou, zatiaľ sme nenašli prípojku na napustenie vody. V každom prípade, je však marocká voda vhodná iba na umývanie, nie však na umývanie zubov, resp.

Elektrická prípojka ! - funguje
vypláchnutie úst. Skoro určite by v takomto prípade nastali žalúdočné problémy. Zuby si teda umývame v pitnej vode, kúpenej v PVC fľašiach, ktorú používame aj na varenie. Máme so sebou dostatok kvalitných chemikálii na úpravu a dezinfekciu úžitkovej vody, takže by sme nemali mať žiadne problémy ani ťažkosti zažívacieho traktu. Na úpravu vody používame osvedčený prostriedok CERTISIL s prísadou chlóru a niekoľko kvapiek jódu. Večer išli nemeckí priatelia na večeru do reštaurácie, my sme zvolili vlastnú večeru zo zásob, ktoré sme si doniesli. Keďže sme dnes dosť ustatí, ideme spať trochu skorej, okolo 22 hod., aj keď v Maroku je iba 20 hod. (čas je to posunutý o -2 hod. voči nášmu). Ráno vyrážame ďalej smer Casablanka.

V piatok (5.10.2007) sme sa zobudili do krásneho slnečného rána s teplotou 17 ºC.

Asilah a STOP-ka.
Pri pohľade von oknom sme zistili že okolo auta nám pobehujú dve kravy, jedna čierna ako uhoľ a druhá pekná strakatá. Keďže nikde v okolí nebola tráva, celkom sme nechápali čo tu robia, žeby živá mliekareň? Budeme si musieť zvyknúť na časový posun, pretože sme vstávali o 7,30 hod. nášho času ale miestny čas bol iba 5,30 hod. ráno. Odchod z kempu sme si naplánovali na 9,00 hod. ráno, takže sme mali dosť času skontrolovať autá a doplniť potrebné náplne. Keďže nám zostávala hodina času do odchodu, išli sme sa prejsť po meste. Všetko bolo ešte

Predavači melónov popri ceste.
pozatvárané, iba deti išli húfne do školy, čo nás trochu prekvapilo. Boli veľmi čisto poobliekané a na prvý pohľad slušné a disciplinované. Mesto bolo čisté, resp. hlavná cesta, bočné boli dosť špinavé a už sa v nich zrejme dlho neupratovalo. Urobili sme zopár fotografií a po návrate do kempu sme vyrazili smer Rabat. Zámerne sme sa vyhli diaľnici a išli sme po vedľajších cestách, kde sme mohli pozorovať domorodý život. Je zrejme dosť ťažký, aspoň podľa toho čo sme videli. Všade vyprahnutá

Zberačky burských orieškov.
pôda, ale niekotré polia sa zavlažovali a na niektorých boli aj plodiny. Najprv sme si mysleli že sú to zemiaky. Pri jednom poli kde boli ľudia sme zastavili, videli sme, že niečo zaujimavým spôsobom zberajú. Boli to burské oriešky. S domorodcami na poli sme urobili výmenný obchod, vymenili sme cukríky a čokolády za surové burské oriešky, ktoré boli práve čerstvo nazbierané. Majú zaujimavú chuť, niečo medzi zemiakmi o orieškami. Dali sa ale zjesť. Ďalej po ceste sme natrafili na

Modrá lagúna v Moulay Bousselham.
výrobňu soli odparovaním morskej vody - veľmi náročný spôsob výroby. Mali sme namierené k modrej lagúne, ktorá je pri obci Moulay Bousselham. Lagúna bola skutočne prekrásna, ale obec veľmi špinavá a bol v nej neuvariteľný smrad od rýb, koré rybári pochytali a predávali priamo na námestí vedľa mešity položené na zemi a na slnku. Feri bol pozrieť na trhu, kde predávali mäso z ovcí, ktoré bolo voľne zaväsené na slnku a liezli po ňom muchy, neskutočné. V malej reštaurácii v obci sme sa naobedovali. Mali sme celkom strach z hygiény, ale riskli sme to. Dali sme si

V kempe v Salee.
pripraviť pečené ryby, hranolky a zeleninu. Táto obec je síce letoviskom, ale navštevujú ju iba maročania. Pre maročanov obec predstavuje aj pútnické miesto. V júli sa tu koná jeden z najväčších moussenov. Pozostatky svetca Moulay Bousselhama sú uložené v budove s kopulou nad mestečkom. Pili sme iba koka kolu priamo z fľaše. Pred pohármi sme boli varovaní, rovnako pred ľadom, ktorý sa vyrába z miestnej vody. Po obede sme sa vybrali ďalej do kempu v Sale, čo je predmestie Rabatu. Išli sme po diaľnici, cesta ubiehala celkom v pohode. Pred Rabatom sme ale zle odbočili a nechtiac sme sa dostali do centra mesta a to bola priam katastrofa. Odrazu sme sa ocitli v úplnom centre na tržnici, kde malo problém prejsť aj malé osobné

Elektrická prípojka v kempe v Salee.
auto. Preplietalo sa tam všetko, predavači, chodci, cyklisti, motorkári aj auta a medzi nimy my na štyroch karavanoch. S Charismou, kvôli jej veľkosti, som prechádzal medzi tým všetkým s centimetrovou presnosťou. Naviac niektoré uličky sa zahýbali do pravého uhla a okrem toho že boli úzke, parkovali v nich aj autá. Túto krkolomnú cestu sme čiastočne aj natočili na kameru, ale následne nám vonku stojaci mladíci začali búchať do okien aby sme kameru vypli, alebo zaplatili, pre istoru sme prestali natáčať. Fotiť nebolo kedy, škoda. Asi po polhodine šialeného posúvania sa sme konečne našli kemp, kde nás čakalo ďalšie prekvapenie v podobe mimoriadne zlého stavu kempu. Sociálky, ako v predchádzajúcom kempe, boli nepoužiteľné, alebo možno použiteľné s veľkým sebazaprením. Spoľahli sme sa

Aj takto sa jazdí v Maroku.
teda iba na naše vybavenie. Voda našťastie tiekla, takže sme si s použitím nezbytnej chémie doplnili zásoby a vyprázdnili odpadné nádrže. Najhoršie to však bolo s elektrinou, ktorej prívod bol síce istený 10A ističom, ale napätie v sieti bolo iba 180V, teda nefungovalo nám celkom nič. Musíme sa teda spoliehať iba na vlastné batérie. Keďže zajtra budeme celý deň v Rabate, ktorý je podľa naších informácií krásne mesto, musíme v tomto kempe zostať ešte aj ďalšiu noc. Chladnička pôjde bohužiaľ na plyn, ktorým chceme kvôli Atlasu a Sahare šetriť. Pôvodne sme si vyhradili na Rabat 2 dni, kvôli kempu ale skrátime návštevu mesta na jeden deň a presunieme sa do vraj veľmi dobrého kempu v El Jadide. Uvidíme. Nakoľko je v Maroku práve ramadan, nesú sa vo večerných hodinách celým mestom modlitby až do neskorých večerných hodín. Ideme teda spať a ráno sa vydáme taxíkom do Rabatu na prehliadku mesta. Je s nami náš marocký sprievodca, takže by sme mali vidieť všetko zaujimavé.

Sobota (6.10.2007), zobudili sme sa do krásneho slnečného rána, vonkajšia teplota je 19 ºC. Po rannej hygiéne a krátkych raňajkách sme pripravení vyraziť na celodennú exkurziu do Rabatu. Napätie v elektrickej sieti kolíše medzi 180V a 220V, takže elektrické spotrebiče fungujú striedavo. Vodu na sprchu sme si radšej zohriali plynom. Večer to asi nebude o nič lepšie, ešte jednu noc to ale vydržíme. Tu sa však ukázali výborné prednosti obytných áut Concorde, riadiaca jednotka priebežne riešila všetky problémy za nás, pripájala a odpájala elektrinu podľa aktuálneho stavu a keď nebola elektrina zvonku, vyrábal si meničom vlastnú. Mohli sme teda používať všetky spotrebiče bez obmedzenia. Concorde má zabudovaný menič umožňujúci trvalý odber 2 kVA smožnosťou krátkodobého odberu 4 kVA. Riadiaca jednotka sama "rozhoduje" čo kedy a ako dlho použiť a zároveň chráni všetky spotrebiče a batérie s kapacitou 450 Ah proti poškodeniu. Presne o 9ºº hod. miestneho času prichádzajú pre nás taxíky a môžeme vyraziť do mesta.

Charakteristické pre marocké mestá je, že sú vždy v hradbách, najmä staršie

Brána do Oudaya Kasbah.
usadlosti. Je to v podstate viacej opevnení v jednom meste. Za každým opevnením sú obydlia a teraz už vieme, že aj pomerne schátralé príbytky (aspoň zvonka) a všade veľa mačiek. Rabat má 6 miliónov obyvateľov a je v ňom hlavné sídlo kráľa Mohameda VI.-teho, ktoré sme si boli tiež obzrieť aspoň zvonku. Ako prvé sme navštívili opevnenie Oudaya Kasbah (Kasbah znamená pevnosť, resp. opevnenie), ktoré sme prešli úzkymi uličkami. Väčšina domov mala modrú farbu, resp. modré sokle. Vraj to odháňa komárov. Strechy sú zase prevážne zelené, to zase pre

Ulička v Oudaya Kasbah.
šťastie. Na väčšine vstupných dverí do príbytkov je znak nejakého zvieraťa, alebo iný symbol - pre šťastie. Často bolo vidieť z kovu vytepaný symbol včely, alebo fatimy. Záleží to aj na tom, z akého "kmeňa" je obyvateľ domu. Domy boli, aspoň zvonku" v dosť zlom stave, ale vstupné dvere mali masívne, často z cédrového dreva. Uličky boli celkom romantické, atmosféru kazilo iba zopár neodbytných žobrákov. Otŕčať ruku a pýtať peniaze vedia už aj celkom malé deti, pritom

Palais Roayal - sídlo kráľa.
nechcú cukríky, alebo čokoládu, ale rovno si pýtajú peniaze. Majú to naozaj dobre nacvičené a vedia sa pri tom aj patrične ubiedene tváriť. Ak zájdete za roh, zase normálne šantia. V Oudaya Kasbah sme si v malej kaviarničke dali kávu a zelený čaj s mätou. K tomu miestne koláčiky, jedna porcia za 7 MAD, čo je asi 0,65 EUR. Po prehliadke opevnenia sme sa presunuli ku kráľovksému palácu, Palais Roayal, ktorý je samotným mestom v meste s vlastným opevnením.

Zrúcanina mešity v Chellah.
Polícia, ktorá ho strážila nás pustila iba na námestie a pred hlavný vchod do paláca. Po dlhšom čase sme sa ocitli vo veľmi čistom prostredí s peknými a upravenými trávnikmi a kvetmi. Škoda, že tak nevyzerá celý Rabat a možno aj ďalšie miesta. Od kráľovského paláca sme sa presunuli k zrúcaninám Chellah zo 14 storočia, kde boli pozostatky obydlí a mešity, ktorej minaret zostal oproti ostatným stavbám celkom zachovalý. Na jeho vrchole je veľké

Mauzóleum Mohameda V.
bocianie hniezdo. Po asi hodinovej prehliadke sme navštívili mauzóleum Mohameda V.-teho, starého otca súčasného kráľa, v ktorom je tento pochovaný. V mauzóleu je pochovaný aj otec súčasného kráľa Hasan II.-hý. Mauzóleum je spojené so súkromným múzeom kráľa a jeho hostí. Toto múzeum navštívíl aj ruský prezident Putin, my sme tú možnosť samozrejme nemali. Mauzóleum navrhol vietnamský architekt Vo Toan a jeho stavba trvala 5 rokov. V mauzóleu sú

Mauzóleum Mohameda V. - vnútri.
pochovaní v truhlách z bieleho onyxu Mohamed V. a Hasan II. Pred mauzóleom sú zrúcaniny obrovskej mešity o rozlohe 2 ha. Pokiaľ by táto mešita stála, bola by najväčšia na svete. Mešita sa zrútila pri zemetrasení v roku 1755. Jej minaret však dodnes stojí (2/3 pôvodného, tretina spadla pri zemetrasení) a je neprehliadnuteľný z každej strany pohľadu na Rabat. Týči sa vysoko na kopci pri atlantickom pobreží a jeho mohutnosť si človek uvedomí, až keď stojí vedľa neho. Po prehliadke mauzólea sme sa presunuli do neďalekého hotela Golden Tulip Farah, kde sme sa dobre naobedovali a tiež

Minaret zemetrasením zrútenej mešity.
sa nám podarilo dostať na internet (30 MAD/30 min., t.j. cca. 2,85 EUR za pol hodiny) a povybavovať si najdôležitejšiu poštu. Snáď sa nám to podarí aj neskôr, ďalej vo vnútrozemí. Poobede sme zašli do Souksu, čo je tržnica v starom meste. Na naše prekvapenie nás nikto "neotravoval" a celkom v pohode sme si mohli poobzerať obchodíky a stoly s tovarom, ktorého tu bolo veľké množstvo snáď každého druhu. Uličky trhoviska boli úzké, plné ľudí, stánkov a tovaru. Po asi hodine prezerania trhu

Vstup do Souksu.
sme počuli hasičské sirény a div sa svete, požiarnici sa rútili touto uličkou, zrejme k nejakému požiaru. Ak niektorý trhovec nestihol svoj tovar okamžite odložiť nabok, čiastočne oň prišiel. Požiarnici veľké ohľady nemali. Bolo skutočným zážitkom pozorovať, ako sa cesta vyprázdňovala a zase v priebehu veľmi krátkej chviľky boli predavači na svojich miestach a predávali ďalej s úsmevom, ako by sa nič nestalo. Po prehliadke Souksu a malých nákupoch suvenírov sme sa

V Soukse.
taxíkom vrátili do kempu na dobrú, vlastnými silami pripravenú večeru. Dnes s nami povečeral aj náš marocký sprievodca, museli sme však počkať do západu slnka, pretože je ramadan a on od východu do západu slnka nemôže jesť. Po celom dni sme boli celkom príjemne unavení a dokonca aj trochu opálení od silného slnka, takže sme išli spať. Zajtra nás čaká Casablanka a cieľ našej cesty je kemp v El Jadida. Dohodli sme sa, že vyrazíme o 8ºº hod. miestného času.

Ani v nedeľu (7.10.2007) sme nespali dlho. Vstávali sme o pol siedmej, aby sme si

Vchádzame do Casablanky.
pripravili autá na ďalšiu cestu, nakoľko nevieme čo nás čaká. Prvý cieľ je Casablanka a v nej prehliadka veľkej mešity, do ktorej sa chceme dostať aj dovnútra. Dohodli sme sa, že nepôjdeme po diaľnici, aby sme videli čo najviac z miestneho života. Diaľnica je síce rýchlá a pohodlná, ale na druhej strane jednotvárna a všetky zvláštnosti života Maroka by nám zostali schované. Po ceste do Casablanky to bolo naozaj zaujímavé, vidiek bol miestami odstrašujúci. Skutočne to vidiečania

Prichádzame k mešite v Casablanke.
nemajú ľahké. V Casablanke, ktorá je moderným mestom najväčším obchodným centrom Maroka, chceme navštíviť iba mešitu, ktorá je treťou najväčšou mešitou arabského sveta a vraj najväčšou náboženskou mešitou (to sme celkom nepochopili, lebo nevieme aká iná ako náboženská by mala byť). Casablanku s jej 7,5 mil. obyvateľmi sme videli už zďaleka, najvyššie sa ale týčila mešita (jej minaret), ktorá bola naším cieľom. Výška minaretu 200 m je

Mešita Hasana II. v Casablanke.
grandióznou stavbou. Do cieľa sme dorazili okolo 10 hod. miestneho času, takže sme mali hodinu na vonkajšiu obhliadku. O 11 hod. sme vošli dnu na exkurziu. Musím povedať, že som už bol všelikde a videl som všeličo, ale tu som bol naozaj v nemom úžase. Mešita Hasana II. je neskutočne veľká, vojde do nej 25 tisíc ľudí a vošiel by do jej vnútra celý chrám Svätého Petra vo Vatikáne. Pri vstupe sme sa museli vyzuť a vnútri chodiť len bosí, alebo v ponožkách, nerobilo to ale žiadne problémy lebo na väčšine podlahy boli plyšové koberce a dokonca mramor podlahy iba príjemne

Mešita Hasana II. - vnútri.
chladil. Nakoľko sa vnútri nemohol používať blesk, snažili sme sa urobiť aj bez neho čo najlepšie fotografie, nájdete ich fo fotogalérii k tomuto článku (fotogaléria Casablanka). Dúfam, že fotografie aspoň čiastočne priblížia majestátnosť tejto stavby. V podzemí mešity sú meditačné miestnosti s fontánami, pod ktorými sedia chlapi a meditujú, ženy tam nemajú prístup. Pre očistu žien je extra priestor v podzemí, kde sú umyvadlá a bazén. Ako fungujú obrady, očista a meditácie, to sme celkom nepochopili (nebol to však ani náš cieľ). Po hodinovej prehliadke

Mešita Hasana II. - odsúvací strop.
mešity sme po pobreží vyrazili smerom do El Jadidy. Na pobreží sú veľké rekreačné strediská a hotely, ktoré sú krásne a dobre udržiavané. veľké pláže majú dĺžku niekoľko kilometrov A šírku cez 100 metrov. Ku koncu pláži je neďaleko od brehu malý ostrovček, na ktorom je sväté miesto, na ktoré chodia slobodní mládenci naberať silu, ako? tiež nám to nebolo úplne jasné. Na nás to skôr pôsobilo ako odstrašujúca osada. Posúďte sami podľa fotografie. Po ďalšej hodine jazdy po okresných cestách, celkom kvalitných, sme dorazili do El Jadidy, kde sme ľahko

Vjazd do kempu v El Jadide.
našli kemp (Camping Caravaning International). Keď sme dorazili, bol v ňom s prívesom jeden Holanďan, ktorého sme videli už aj v kempe v Rabate a neskôr podvečer dorazil s karavanom ďalší Holanďan. Takže v celom kempe bolo 5 obytných áut a jeden príves. Kemp je veľký a celkom pekne udržiavaný. Sociálne zariadenia a elektrické prípojky už nebudem komentovať, jedným slovom "Made in Afrika". Oproti Rabatu však jedno zlepšenie bolo. Akokoľvek zle vyzerali elektrické prípojky, napätie bolo bez problémov a úplne v pohode sme mohli odber zaťažiť až 16 Ampérmi. To bolo po skúsenostiach v Rabate, kde bolo s biedou

Naše státia v El Jadide.
180V s frekvenciou slabých 40 Hz naozaj výborné. Bolo kde vypustiť odpad z nádrží a tiež nabrať vodu, ktorá mala dobrý tlak. Problémom v Afrike, zatiaľ všade kde sme boli, sú vodovodné kohútiky, na ktoré nie je možné pripojiť hadicu. Museli sme to vyriešiť lepiacou páskou, ktorú našťastie Feri viezol so sebou. Podobne ako doposiaľ všade, aj tu je veľké množstvo mačiek. Aj keď sme do kempu dorazili pomerne skoro, okolo 15 hod., nešli sme už na prehliadku mesta, nakoľko zajtra tu máme oddychový deň, si pozrieme v kľude celé mesto cez deň (nevieme, či bude čo pozerať). Naši nemeckí priatelia chcú ísť pozrieť chov mušlí, nás to však neláka, takže zostaneme v meste. Dnes varí večeru Feri, takže keď toto píšem, už okolo mňa "prúdia" výborné vône. Po večeri sedíme v príjemnej africkej klíme popíjame španielské biele vínko a preberáme doterajšie zážitky.

V pondelok (8.10.2007) o 9ºº hod ráno vyrážame taxíkom (Fiat Uno v dezolátnom

Hradby portugalskej mediny.
stave bez kľučiek) do mesta El Jadida. Ako prvú navštevujeme Portugalskú medinu (pevnosť za hradbami). Portugalci spravovali mesto od roku 1506 až do roku 1769, kedy ho dobyl sultán Sidi Mohammed Ben Abdallah a premenoval ho z názvu Mazagan na El Jadida, čo znamená Nové Mesto. V Portugalskej medine sú pomerne staré domy vo veľmi zlom stave, je tam, podobne ako inde, dosť špiny a nielen tam, ale potom aj po celom meste nás prenasledoval miestami veľký smrad. Zrejme

Ulička v portugalskej medine.
od rýb a kanalizácie. Celá medina je obohnaná hradbami, po ktorých je možné prejsť. Pri mori je v hradbách brána do starého prístavu, ktorý je funkčný. Na prvý pohľad sme si mysleli že v prístave je vrakovisko starých lodí, po chvíli sme však zistili, že sú to všetko dodnes používané lode, z ktorých rybári práve vykladali svoje úlovky, asi preto aj ten rybací zápach. Po prehliadke mediny sme s vybrali zo zvedavosti do Souksu (trhových uličiek). V porovnaní so

Pohľad na portug. medinu z hradieb.
Souksom v Rabate bol tento veľmi slabý, ale kúpili sme si s Ferim apoň čapice (šiltovky) a Marika si kúpila peknú arabskú šatku. Ceny sme zjednali, takže sme minuli približne 5 EUR. Potrebovali sme ešte sprej proti muchám, ktorých sa nám do karavanu nasťahovalo ešte večer dosť, po chvíli hľadania sme ho našli v jednom malom obchodíku - v parfumérii. V Soukse je asi všetko, ale treba to dosť dlho hľadať. Predáva sa tu od zeleniny, cez mäso, odevy, obuv, až po

Souks v El Jadide, vonku je 27 ºC.
elektroniku a počítače naozaj všetko. Je celkom zaujimavé pozorovať ako sa "značkové" výrobky predávajú priamo na zemi za pár "babiek". Čo sa týka značiek, asi ako čínsky tovar u nás. Po prehliadke Souksu sme ešte asi pol hodiny hľadali nejakú internet kafé, nakoniec sa nám podarilo nájsť internetový klub. Za 20 min. pripojenia sme platili 0,30 EUR. Treba poznamenať, že v Maroku nám zatiaľ mobilné telefony fungujú bez problémov, všade je vynikajúci signál, ale zrejme

Souks v El Jadide.
naši operátori nemajú s Marokom datový roaming, nakoľko internet bol cez mobil nedostupný, škoda. V západnej Európe to funguje bez problémov. Okolo jednej poobede sme sa vrátili do kempu a v kľude sme si porobili malú údržbu, skontrolovali olej, vodu a ostrekovače, nakoľko zajtra ráno už vyrážame do vnútrozemia smerom k pohoriu Atlas, v ktorom budeme prechádzať cez Vysoký Atlas a cesta povedie až do nadmorskej výšky 2260m. Nakoľko v Atlase nebudeme v kempe, je dobre mať všetko prekontrolované a všetky "hmoty" naplnené, najmä vodu.

6ºº hod. ráno budíček. Je utorok (9.10.2007) a večer sme sa dohodli, že vyrazíme

Trh po ceste do Marrakecha.
o 8ºº hod., takže vstať, ranná hygiéna, pobaliť a vyrážame smer vnútrozemie. Náš dnešný cieľ cesty je Marrakech, vzdialený od El Jadidy niečo cez 200 km. Ideme už iba po druhotriedných cestách, ktoré sú ale na počudovanie veľmi dobré. Miestami sú úzke, ale majú dobrý asfaltový povrch. Na niekoľkých úsekoch je cesta trochu zvlnená, takže to autá celkom pekne rozhojdalo, raz som si myslel že ma vyhodí mimo cestu, ale našťastie sa tak nestalo. Všade okolo cesty je

Trh po ceste do Marrakecha.
upravená, vyzerá ako pooraná, úplne červená zem. V diaľke okolo cesty vidieť miestne usadlosti pozostávajúce väčšinou z jedného obydlia. Popri asfaltovej ceste ide poľná cesta (po oboch stranách), kde je značka, že je vyhradená pre konské povozy. Koňa sme však nevideli, všetky vozy ťahali somáre. Napočudovanie na "konskej" ceste bolo plno, jeden povoz dvojkolákov za druhým. Nevedeli sme kde všetci tí ľudia idú. Asi po polhodine sme to zistili. Prišli sme do dosť

Ochutnávka kaktusových plodov.
veľkej dediny, názov neviem, asi nebola tabuľa, a tam bol obrovský jarmok, alebo jeho africká obdoba, na ktorom sa predávalo úplne všetko. Ľudí, áut, tovaru a aj zvierat tam bolo toľko, že sme mysleli že neprejdeme. akoniec sa prejsť podarilo. Keď sme boli za dedinou, videli sme rovnaké prúdy cestujúcich na vozíkoch ťahaných somármi opačným smerom. Polia s červenou zemou boli ohradené kaktusmi na ktorých práve boli plody. Zastavili sme sa na ceste aby sme si zopár

Usadlosť - osamotené obydlie.
odtrhli a ochutnali ich. Majú chuť niečo medzi melónom a kivi, celkom dobré, šťavnaté, ale majú strašne veľa kôciek. Ako sme sa približovali k Marrakechu truchu sme stúpali a teplota sa citeľne zvyšovala. V Marrakechi bolo 33 ºC a našťastie bolo pod mrakom, inak by teplota bola značne vyššia. Hneď sme si všimli jednu zvláštnosť, úplne všetky obydlia mali rovnakú farbu - tehlovo červenú. Od nášho sprievodcu sme sa dozvedeli, že takúto farbu majú všetky budovy v Marrakechi, teda aj nemocnice, nákupné centrum a podobne. Je to veľmi zvláštne. Pokliaľ má budova inú farbu, znamená to, že sa ešte stavia. Toto sa neskôr ako sme sami videli, potvrdilo. Po príjazde do Marrakechu sme sa zastavili pri veľkom nákupnom centre, kde sme si doplnili zásoby. Je to posledná možnosť, pretože zajtra poobede odchádzame smer atlas, kde budeme

Vjazd do kempu v Marrakechi.
výlučne v prírode bez obchodov a kempov. Musíme si vystačiť s tým čo máme. Po nákupoch sme sa presunuli do kempu, príjazd bol po poľnej ceste, takže sme boli v napätí, aký kemp to nakoniec bude. Na našu radosť sme zistili, že kemp je skutočne vynikajúci, krásne čisto upravený, pekná výsadba, servisné miesto s možnosťou vypustenia odpadov, dokonca tak veľké, že som nemal problémy ani s Concordom. Vodovodný kohútik na napúšťanie do karavanu mal dostatočne dlhú

Kemp v Marrakechi.
hadicu a elektrická prpojka bola istená ističom 6A, čo umožňovalo použitie klimatizácie, ktorá bola v týchto horúčavách veľmi potrebná. Majiteľ kempu nás pozval do peknej kempovej reštaurácie na privítací drink, vyzeralo to na džús s vodkou. Padlo to dobre, hlavne, že to bolo studené. V kempe je pekný bazén, takže poniektorí hneď po príchode využili možnosť a osviežili sa v ňom. Podobne ako kemp sú vo veľmi dobrom stave aj sociálne zariadenia a srchy s teplou vodou. Skutočné veľmi dobrý kemp. Na 17ºº hod. máme objednané taxíky na odvoz do mesta, ktoré si prezrieme a o 21ºº hod. máme rezervovaný stánok s miestnymi špecialitami (vraj z tisíc a jednej noci). Už sa tešíme.

Marrakech

Pred piatou pre nás prichádzajú taxíky, samozrejme Mercedesy, ale tiež

Taxík - ešte tam vojdeme ...
samozrejme viac ako v dezolátnom stave. Najlepší bol taxikár, hotový kaskadér. To že sa v Marrakechi, viac ako inde v Maroku, jazdí hodne divoko sme vedeli, ale taxikár "predčil" všetky naše očakávania. Ešte sme ani neodišli z kempu a už skoro posadil k sebe dopredu jednu miestnu pani, ktorá išla do mesta. To "k sebe" znamená na šoférové sedaslo vedľa seba, pretože sme už boli v taxíku piati. Našťastie to pani odmietla, zrejme keď nás uvidela v taxíku, pretože domáci bežne

Souks v Marrakechi.
jazdia minimálne šiesti v päťmiestnom aute, vyjde to na hlavu lacnejšie. Ako sa zdá, policajti to tolerujú. Po dosť kaskadérskej pätnásťminútovke sme dorazili do centra a hneď sme sa išli pozrieť na miestne trhy a do Souksu. Trhy boli celkom iné aké sme doposiaľ videli, nechýbali tu rozprávači, kúzelníci, zubári pracujúci priamo vonku medzi ľuďmi, takže boľavý zub nebol problémom, raz dva by bol vonku. Tiež tam bolo zopár zaklínačov hadov a sem tam pobehovala oblečená opica so

Starý cintorín Saardier.
svojim pánom. Na hlavnom námestí bolo pripravených veľa stánkov v ktorých sa varila spústa jedla, stánky s varenými slimákmi a stánky s pomarančami z ktorých na mieste vytláčali šťavu. Rezervovali sme si stánok na večeru, neskôr sme zistili, že to nebolo ani potrebné, a išli sme sa prejsť po Souksu. Podobne ako v predchádzajúcich Souksoch aj tu bolo nepreberné množstvo tovaru každého druhu, ale oproti Rabatu boli obchodníci agresívnejší, bolo to ale celkom v

Marrakech.
norme miestnych zvykov. Skrátka chceli predať za každú cenu. Po zotmení sme išli na večeru do rezervovaného stánku. V ponuke bolo ražničí rôzne pripravené z rôzneho mäsa (okrem bravčového), kus-kus, zeleninový šalát, grilované kurča marinované v kari a veľké množstvo grilovanej zeleniny. Ochutnali sme zo všetkého. Jednotne sme zkonštatovali, že všetko bolo málo slané, inak jedlé, ale na druhej strane to nebolo nič mimoriadne. Skôr mimoriadne bolo prostredie v

Marrakech.
ktorom sme večerali. Orient bol značne viditeľný, teda atmosféra ním bola poznamenaná. Po večeri a krátkej prechádzke po meste sme sa taxíkmi vrátili do kempu, aby sme si oddýchli, nakoľko ďalší deň nás čaká celý v Marrakechi. Premávka v Marrakechi zrejme nemá žiadne pravidlá, každý sa tlačí z každej strany a trúbi. Nejak sa to stále "utrasie" a každý prejde. Na dvojprúdovej ceste sa pred každou križovatkou vytvorí minimálne štvorrad, často aj viac a na zelenú všetci vyrazia, samozrejme do dvoch prúdov a niekedy aj do jedného. Čo sme videli, vždy sa to podarí, dokonca keď sme prechádzli karavanmi cez Marrakech, boli sme toho súčasťou a nejako sme sa vždy zmestili aj my, hlavne veľa trúbiť, čo znamená idem, practe sa mi z cesty (vrátane chodcov).

Druhý deň ráno (10.10.2007) pre nás prišli nám už známi taxikári a odviezli sme sa zase, nám už známym akčným spôsobom, do

Bahia Palace.
mesta na ďalšiu jeho prehliadku. Túto prehliadku sme ale absolvovali na kočoch ťahaných arabskými koníkmi. Koče nás vždy zaviezli k nejakému miestu, ktoré sme si peši prehliadli. Bolo to celkom príjemné a naviac sme z koča videli hodne aj domácich štvrí, do ktorých by sme sa peši neodvážili. Na koči sme neboli nikým obťažovaní, mohli sme v kľude fotiť a filmovať. Z koča sme si pozreli niekoľko mestských štvrtí, navštívíli sme Bahia Palace, Palác El Badi a botanickú záhradu

Botanická záhrada.
Jardin Marjorelle. Palác Bahia dal postaviť ministerský predseda pre svoje 4 ženy. Jeho rozloha je 8 hektárov a sú v ňom štyri veľké budovy a malá mešita. Na nádvorí paláca sa natáčala rozprávka Tisíc a jedna noc. Medzi jednotlivými budovami paláca sú krásné záhrady a nádvoria. Paláce aj botanická záhrada boli veľmi pekné, aj keď na palácoch bolo vidieť "zub času". Napriek tomu rezby do dreva a pieskovca a maľby, najmä stropov, boli pekné a zachovalé. Všetky steny v palácoch boli iba biele, nakoľko pôvodne na nich viseli koberce.

Po návrate z mesta do kempu sme hneď vyrazili do neďalekého Fantasia "Chez Ali",

Vstup do Fantasia "Chez Ali".
čo je vlastne skoro zábavný park s množstvom reštaurácií. Začiatok programu bol o 20ºº hod. Fantazia "Chez Ali" predsatvuje komplex budov za hradbami, kde je veľké námestie obkolesené budovami reštaurácií. Na námestí sa predstavujú svojimi piesňami a tancami jednotlivé marocké kmene a v reštauráciiách sa pripravuje jedlo. Po prehliadke vystúpení jednotlivých kmeňov následuje štvorchodová večera pozostávajúca z nedefinovateľnej polievky, pečenej lamy, kus-kusu

Tanec jedného z kmeňov.
a misy ovocia. Na pitie bol zelený čaj, kola, víno, alebo pivo. Pivo bolo ale v dvojdecových fľašiach (za 4 EUR/fľaša, čo je dosť). Po večeri, ktorá bola celkom chutná, až na nedefinovateľnú polievku, ktorú som zjedol iba ja, čím som vyvolal u spolucestovateľov záchvat smiechu. Feriho nepotešilo a Marika dostala skoro záchvat, keď z misy so zeleninou vyliezol celkom slušne veľký (asi 1,5 cm) mravec ..., nuž ale predsa len sme v Afrike, útok na neho bol tak rýchly, že som ho nestihol odfotiť, škoda. No týmto mojich spolucestovateľov prešla chuť do jedla,

Misa s kus-kusom.
takže kus-kus som už zdolával iba ja. S pivom to celkom išlo. Po večeri bolo na nádvorí predstavenie, trošku bez choreografie, ale nakoniec pekné. Najprv sa preháňali na koňoch, potom bol nejaký pochod, nepochopili sme aký, následoval brušný tanec (to bolo pekné, iba mi chýbal ďalekohľad) a nakoniec divoké jazdy na koňoch so streľbou zakončené pekným ohňostrojom. Predstavenie a skoro všetko ostatné sa odohrávalo v prítmí, takže sa veľmi zle fotilo, niečo nešlo odfotiť vôbec. Spať sme išli okolo polnoci, do rána sme zostali na parkovisku pred Fantasia "Chez Ali". Všetko až na "nie celkom čerstvý vzduch" bolo fajn.

Vstupujeme do Atlasu - Vysoký Atlas

Dnes (štvrtok, 11.10.2007) sme vstávali už okolo 7ºº hod ráno, aby sme mohli o deviatej

Prvé kopce Vysokého Atlasu.
vyraziť smer Vysoký Atlas. Vonku je 27 ºC. Za Marrakechom a v predhorí Atlasu bola teplota trvale nad 32 ºC a miestami až 37 ºC. Vyraziť sa nám podarilo včas, dokonca trochu skôr ako sme plánovali a po prejdeni trmy-vrmy v Marrakechi sme si na prvej benzinke dotankovali pohonné hmoty a dohodli sa na ceste. Keďže cesta povedie horským terénom, často s veľkými stúpaniami a ostrými zákrutami bez akýchkoľvek parkovísk, dohoda bola jednoduchá, každý ide viac menej

Prestávka na guláš a kávu.
samostatne, pričom sme si dali pevný bod, kde sa hore stretneme. Stretnutie sme naplánovali pri reštaurácii Cafe De Tichka v Palais De Tichka, ktorá je približne 5 km za najvyšším bodom cesty v Tizi-n-Tichka. Spočiatku bola cesta pomerne plná, nakoľko sa jedná o jedinú cestu smerom do púšte a Fesu cez pohorie Atlas. Postupne áut ubúdalo a začalo sa pozvoľné stúpanie. Asi vo výške 1200 m.n.m. stúpanie na čas prestalo a chvíľu sme išli po náhornej výšine bez výraznejšieho stúpania. Najväčšie stúpanie

Typická dedina v Atlase.
bolo asi posledných 40 km pred vrcholom, kde cesta výrazne stúpala s početnými serpentínami. Šírka cesty sa miestami výrazne zužovala, ale všade sa s opatrnosťou dalo prejsť bez problémov. Pozdĺž celej cesty bolo veľa "predavačov" minerálov a orechov. Zastaviť znamenalo kúpiť. Snažili sme sa teda zastavovať na miestach kde neboli, nevieme však ako, ale keď sme sa zdržali viac ako 10 min. už bolo okol nás niekoľko predavačov všetkého možného (nepotrebného).

Stúpanie sa "priostruje".
Zaujimavé je, že boli ochotní robiť aj výmenný obchod, najmä domorodci z kmeňa berberov. Mali záujem o oblečenie a vodku. Stačilo sa dať do reči a hneď sme boli o pár EUR ľahší. Dalo sa ale vyjednávať. Ako sme stúpali teplota sa znižovala a začal fúkať studený vietor. Na vrchole cesty v Tizi-n-Tichke bolo už iba 17 ºC, teda o 20 ºC menej dole v predhorí Atlasu. Pohorie Vysoký Atlas je skutočne mohutné, avšak pomerne chudobné na zeleň. Nad 2000 m.n.m. už zeleň nie je skoro

Obchody fungujú aj vysoko v horách.
vôbec. Zaujímavo sú riešené dediny, ktoré vyzerajú úplne neskutočne, iba hlinené búdky s rovnou strechou, často bez okien a bez elektriny. Ako sme videli, elektrina sa ale buduje, zrejme pomerne rýchle. Život v týchto podmienkach, najmä vo výške cez 2000 m.n.m., musí byť veľmi namáhavý a ťažky. Napriek tomu je tu pomerne veľa dedín s 20 a viac domami. Pre nás Európanov je to úplne nepredstaviteľné. Sme veľmi radi že sme sa narodili a že žijeme na Slovensku.

Tizi-n-Tichka, 2260 m.n.m.
Až tu si človek uvedomí, ako ťažko ľudia žijú. Keď sme dorazili do cieľa cesty, zaparkovali sme na parkovisku pred reštauráciou, kde aj prenocujeme. Zbehlo sa okolo nás zopár detí, ktorým sme rozdali aspoň cukríky, z ktorých mali veľkú radosť a okamžite ich zkonzumovali. Niektorí išli na exkurziu do asi 1 km vzdialenej dediny, kde mali možnosť navštíviť priamo jednu domácnosť. Radšej sme nešli a následne sme sa dozvedeli, že to bol "krutý" zážitok. Skrátka život pre nás

Cafe De Tichka - dnes konečná
nepredstaviteľný. Vo Vysokom Atlase v zime aj sneží, najmä v januári až marci a teploty klesajú hlboko pod bod mrazu. Je to dosť paradox, pretože v tom istom období sú v Marrakechi, ktorý je vzdialený iba 100 km, teploty okolo 25 ºC. Domáci sa teda môžu v jednom dni lyžovať a aj kúpať, samozrejme vonku. Keďže v Palais De Tichka bolo zima a naviac fúkal nepríjemný studený vietor a blýskalo sa, zostali sme v karavanoch, navarili sme si dobrú večeru a čas sme strávili bezstarostným "klábosením". Dokonca sme sa zabudli dohdonúť kedy ráno vstávame a kedy vyrážame ďalej. Náš marocký sprievodca Zaid (Marika ho volá Zaide) nám ešte večer doniesol čerstvý chlieb na ďalší deň. Na túto povinnosť nikdy nezabudol. Už sa naučil dokonca po slovensky ďakujem, my to zase vieme po arabsky - šokran.
Ráno v Palais De Tichka (1980 m.n.m.)

Zobudili sme sa krásneho slnečného, ale studeného rána. Nadmorská výška 1980

Kasbah Ait ben Haddou
m.n.m. je aj v Afrike, najmä severnej, badateľná. Je piatok (12.10.2007) a na ďalšiu cestu vyrážame niečo pred deviatou. Dnes je naším cieľom kemping v Quarzazate. Po ceste, ktorá vedie väčšinou z kopca, máme naplánovanú zastávku v Kasbah Ait ben Haddou, kde si pozrieme berberskú dedinu a potom si dáme v reštaurácii obed. Starý Kasbah sa týči na úbočí kopca. Už na prvý pohľad je zrejmé, že všetky obydlia sú z hliny. Jedná sa o najunikátnejšiu pamiatku Atlasu, ktorá je od roku

Kasbah Ait ben Haddou zblízka
1994 pod ochranou UNESCO. Natáčalo sa tu veľa filmov, napr. Lawrence z Arábie, Sodoma a Gomora, Ježiš Nazaretský a ďalšie. Stavby (Kashby) sa týčia nad údolím rieky, na jeseň skôr riečky a najstaršie pochádzajú zo 16 storočia. Niekoľko z nich je prístupných a žijú v nich dodnes ľudia. Materiál na stavbu je hlina zmiešaná so slamou. Aj keď vonku bolo cez 30 ºC, vnútri bol príjemný chládok a bolo cítiť slabý prievan. Stavby teda majú vynikajúce izolačné vlastnosti a otvory

Ulička v Kasbah Ait ben Haddou
v nich sú dômyselné navrhnuté tak, aby v nich prúdil vzduch. Kashby nemajú okenice ani sklá, namiesto okien sú iba malé diery. Dvere sú drevené. Navštívili sme dve Berberské obydlia, celkom zaujimavé. Pri pešej ceste do Kasbah sme museli prebrodiť malý potok. Tu sa ukázala vynaliezavosť (možno až drzosť) miestnych detí, ktoré naschvál odhadzovali z brodu kamene a prhlbovali ho, aby následne za úplatu ponúkali prevoz brodom na somároch, alebo rýchle nanosili

Berberská kuchyňa
kamene a urobili prechod. Keď turista prešiel, brod okamžite zrušili, kamene odhádzali preč. Po prehliadke Kasbah sme si dali v blízkej reštaurácii obed a vyrazili sme do neďalekého Quarzazate. Kemp sme našli bez problémov, je v meste jediný. Kemp bol pekne uprataný, sociálne zariadenia ale veľmi biedne a pre európana nepoužiteľné. Voda síce tiekla, ale mala veľmi slabý tlak, takže sme nádrže karavanov plnili dosť dlho. Elektrina nemala ističe a zásuvky boli v podozrivom stave, napriek

Berberská žena melie múku
tomu ale fungovala. Neviem, či by fungovala keby pršalo, lebo do zásuviek bolo vidieť aj zvonka. Napätie bolo 200V, takže chladnička išla na plyn. V zásade nám to nevadilo, ostatné všetko fungovalo aj na 200V. Keďže sme už v Afrike nejaký ten deň, v podstate nás v kempe nič neprekvapuje a na africké podmienky si začíname zvykať. Ako sme sa približovali ku Quarzazate, ráz krajiny sa pomerne rýchlo menil a značne pribúdalo piesku. Je jasné, že sa blížime k Sahare. Mesto ako také nie je ničím

Okolie Kasbah Ait ben Haddou
zaujimavé, snáď iba tým, že je to novo postavené mesto, najmä kvôli armáde. Večer sme sa krátko prešli po meste, bez problémov sme sa dostali na internet za poplatok 20 MAD/hod., čo je celkom prijateľné. Do mesta a samozrejme aj nazad sme išli taxíkom. Zaujimavé bolo, že v Marrakechi zobral taxikár maximum ľudí ktorí vošli dnu (aj 7), v Quarzazate maximálne troch (jedného dopredu a dvoch dozadu). Cesta taxíkom však bola lacná, zaviezol nás do centra mesta (približne 3 až 4 km) za 20 MAD, čo je približne 1,75 EUR. Oficiálna cena ale bola 12 MAD, t.j. 1 EUR, zvyšok sme mu nechali ako sprepitné. Po prehliadke mesta sme si urobili dobrú večeru a išli spať.

Na juhu za Atlasom

V sobotu (13.10.2007) ráno sme vyrazili z Quarzazate smerom na sever v južnom predhorí

Vysoký Atlas v hmlistom opare
Vysokého Atlasu, ktorý sme mali stále po pravej strane. Naším konečným cieľom dnešného dňa je Todhra Schlucht, konkrétne kemping Atlas. Cesta bola už o niečo horšia ako doposiaľ, ale stále asfaltka, takže vcelku sa išlo dobre. Zaujimavosťou bolo, že na tejto strane (južnej) Atlasu už nestavajú na ceste mosty, ale všade sú vyznačené brody. Jednoducho cesta prechádza korytom rieky. Keďže však bolo sucho, brodiť sme sa nemuseli nikde. Na okraji obcí, cez ktoré sme

Voľne sa pasúce ťavy
prechádzali boli zhromaždení chlapi sediaci na zemi a jeden, zejme kazateľ, im predčítal, asi z koránu. Dozvedeli sme sa, že je koniec ramadánu, takže to bola muslimská omša. Zaujímavé že nie v mešite, ale vonku. V tom čase boli všetky obchody v obci síce otvorené a tovar bol povykladaný vonku, ale boli prázdne, pretože všetci, vrátane predavačov boli na omši. Cesta viedla rovinatým sedlom v pohorí Atlasu vo výške 1300 m.n.m. V okolí cesty boli veľmi zaujímavé prírodné "výtvory" zo skál a

Mestečko Boumalne-du-Dades
kameňov, pričom prevládala tmavočervená farba skál aj pôdy. Na tejto, na prvý pohľad neúrodnej, pôde sa vyschnutých travinách pásli ovce a kozy. Prvý krát sme videli pásť sa aj ťavy, ktoré v Maroku majú iba jeden hrb. Na zastávke sme cestou videli prvý krát aj niekoľko škorpiónov, čo bolo pre nás varovaním , aby sme začali nosiť pevnú obuv a na sandále zrejme na tejto strane Atlasu na nejaký čas radšej zabudneme. Cesta viedla viacerými Kashbami, evidentne však podľa

Oáza do ktorej smerujeme
domov a oblečenia, dokonca moderných bicyklov, bolo zrejmé, že obyvatelia sú lepšie situovaní. Neskôr sme sa od nášho miestneho sprievodcu dozvedeli, že až 70% mužskej populácie pracuje v zahraničí, najmä Francúzsku a Belgicku. Naľavo do cesty sme videli druhý najvyšší vrch Vysokého Atlasu Irhil M'Goun (4071 m), ktorého vrchol bol zasnežený. Cestou sme sa zastavili na niekoľkých hradoch, samozrejme postavených ako všetky obydlia z hlinených nepálených tehál. Po ceste

Vchádzame do kempu v oáze
sme sa zastavili v obchode s produktami z ruží, nakúpili sme oleje, vody, mydlá a lupienky, samozrejme všetko prírodné produkty z ruží. Krajina okolo nás však bola stále vyschnutá, nehostinná. V Tinerhire sme odbočili doľava smerom k Todhra Schlucht. Cesta sa dosť zúžila a jej kvalita už bola zlá, prvý krát odkedy sme v Maroku. Vystúpali sme pár metrov hore a pred nami v doline sa objavila prekrásna palmová oáza, naozaj potešenie pre zrak. Niekde dole v oáze by

... a sme na svojich miestach
mal byť náš kemp. Vydali sme sa teda na cestu do oázy, najprv sme museli vystúpať cez na kopec, z ktorého druhej strany sme sa dostali prudkým klesaním do dediny, ktorá leží priamo v palmovej oáze. Okamžite po vjazde do oázy sa zmenil aj vzduch, ktorý bol svieži a vlhký. Pripadalo nám, že sme priamo autami vošli do klimatizovaného priestoru. Kemp Atlas je malý, ale veľmi pekný a slušne vybavený. Je v ňom dokonca aj automatická práčka (prvý krát v Maroku). Po príjazde sme teda hneď dopustili vodu a dali prať šatstvo. V tomto kempe zostaneme tri noci, pretože budeme z neho robiť výlety do okolia. Na palmách, ktoré boli všade okolo nás boli veľké strapce ďatlí, bohužial ešte neboli dozreté. V Maroku sa pestuje viacej druhov ďatlí, od malých, až prvotriedne priam obrovké. Ich cena sa na trhu pohybuje od 10 do 150 DHM za kilogram (cca 1 až 15 EUR).
Sklanaté kopce obklopujúce našu oázu s kempom

Už večer po našom príjazde sa zamračilo a počuli sme z diaľky hrmenie. Neskôr sa

Nad oázou sa začína zmrákať
búrka prihnala aj nad našu oázu a začalo pršať. Bolo to však veľmi príjemné. Celú noc sa potom búrka preháňala nad oázou, takže nás miestami budilo hlasné hrmenie, odrážajúce sa od vysokých skalnatých kopcov, ktoré nás bezprostredne obklopovali.

Nedeľa (14.10.2007) bola hneď od rána slnečná, na oblohe sa posúvalo zopár malých obláčkov, ako pozostatok nočnej búrky. Mali sme celé doobedie, vlastne až do 14 hod. čas, takže sme oddychovali a trochu poupratovali autá.

Políčka v oáze
Skonštatovali sme, že sme práve dnes 16 deň na cestách, zatiaľ to ubieha rýchlo. Za chvíľu by sme mali ísť na obed, ja ale nepôjdem, lebo začínam mať črevné problémy. Tažin, ktorý som si objednal, bude musieť zjesť niekto iný. Uvažujem, či sa odhodlám na poobedňajšiu prechádzku po oáze, kde nám okrem iného ukážu jej zavlažovací systém. Rád by som išiel, iba neviem, čo urobím "keď to na mňa príjde". Mám ešte hodinu na rozhodnutie sa. Preventívne som si ešte doobeda dal deci domácej slivovice, ktorú si starostlivo strážim v chladničke, uvidíme či zaberie. Nakoniec som usúdil, že neidem, aby som

Zberač ďatlí na palme
sa preliečil a mohol ísť na zajtrajšiu výpravu terénnymi Land Rovermi. Na malej túre na ktorej som nebol, sa ostatní prešli po políčkach v oáze, kde im domáci obyvateľ vysvetlil spôsob zavlažovania políčok spravodlivým spôsobom, t.j. aby mal každý rovnaký prídel vody, aj v prípade, že je jeho políčko ďalej od zdroja. Boli tiež pozrieť zber ďatlí, kde aj ochutnali veľké kvalitné, šťavnaté čerstvo nazbierané ďatle. Boli vynikajúce, celkom iné ako ich poznáme doma. Na výdatné najedenie stačí zjesť štyri. Po návrate z túry po okolí sme povečerali a keďže sa vonku ochladilo, išli sme oddychovať do vykúrených karavanov.

Nadišiel deň našej prvej výpravy do vnúrozemia. Je pondelok (15.10.2007) ráno, o

Do kaňónu začína prenikať slnko
9ºº hod teda vyrážame do vnútrozemia Vysokého Atlasu na celodenný výlet. Aj keď je odchod naplánovaný na 9ºº hod. Land Rovery prichádzajú už okolo vôsmej. Nevadí, budú musieť počkať, nakoľko ešte nie sme pripravení a poniektorí, ako nepr. ja se ešte len chystajú do sprchy. Nakoniec odchádzame chvíľku pred deviatou. Z nášho kempu odbočujeme hneď doprava do hôr. Najskôr sme doraili do obrovského kaňónu na dne ktorého viedla cesta vedľa ktorej tiekol potok. Tento potok

Z cesty veľa nezostalo
pred dvoma rokmi pri veľkých dažďoch spôsobil povodeň a úplne zničil cestu z hôr do mestečka, na ktoré sú ľudia odkázaní. Z horských dedín trvá zíjsť do mestečka pešo so somárom, ktorý vezie späť nákup, 2 až 3 dni. Teda ka chcú ľudia z hôr nakúpiť, potrebujú na to až 6 dní. Po ceste samozrejme nocujú iba v prírode, čo je značne ťažké, najmä z dôvodu zimy, ktorá je v noci aj počas leta. Teplota klesá často pod 10 ºC. Po vybudovaní cesty vozí ľudí do mestečka nákladné

Berberské ženy ťažko pracujú
auto, ktoré je aspoň jedno v každej dedine a skráti im nákup na jeden deň. Po zničení cesty povodňou sa ľudia museli vrátiť k peším nákupom. Cesta je teraz už aspoň provizórne opravená a z veľkej časti vedie práve korytom rieky, ktorá bola teraz vo vyšších polohách vyschnutá. Autá sme poslali dopredu a kaňón sme prešli peši, bola to krásna prechádzka, pri ktorej nám bola aj trochu zima, pretože slnko ešte do kaňónu nesvietilo. Po nasadnutí do áut sme hneď za kaňónom videli čo

Hory sú vskutku impozantné
dokáže vodný živel, väčšina cesty neexistovala. Miestami bolo treba prejsť úzkymi miestami, alebo pod skalami, kde sa mal problém zmestiť aj náš Land Rover. Čiatočne po zvyškoch cesty a čiastočne riečišťom sme sa dostali do prvej berberskej dediny, ktorú sme podobne ako kaňón prešli peši. Ľudia tu žijú veľmi biedne, domy majú podobne ako sme videli pri prechode cez Vysoký Atlas, z hliny. Po skúsenostiach s povodňou sa už nové domy stavajú aspoň čiastočne z kameňa. Ako jediný dopravný prostriedok sa používajú somáre a muly. Postupne sme cez niekoľko na prvý pohľad

Kde to ide, niečo sa pestuje
zúbožených obcí prešli po blatistej poľnej ceste a neskôr po kamennej ceste v skalách až do výšky 2580 m.n.m., kde sme si na terase malej reštaurácie urobili piknik z vlastných zásob. V reštaurácii sme zaplatili iba za miesto na terase. Neboli s tým žiadne problémy. Jesť jedlo v reštaurácii vysoko v horách sme nemali odvahu a zrejme by to naše tráviace trakty nezvládli. Domáci iba nechápal, prečo od neho nechceme aspoň poháre a príbory. Nuž pri "čistote" ktorá tam

Berberské ženy perú
vládla by sme sa zrejme nenajedli, resp. radšej by sme zostali hladní. Po posilnení z vlastných zásob sme sa vydali na spiatočnú cestu, ktorá bude trvať asi 3,5 hodiny, teda rovnako dlho ako hore. Miestami bola cesta dobrodružná, všade iba po nespevnených cestách bez akýchkoľvek zvodidiel, často hlinenej alebo štrkovej, širokej väčšinou pre jedno auto, pod ktorou sa roztvárala priepasť aj vyše kilometra hlboká. Hory však boli vskutku impozantné, v každom prípade však celkom iné, na

Vraciame sa
aké sme doposiaľ boli zvyknutí. Často sme zastavovali, aby sme si ich mohli vyfotiť a veľa fotografií je robených priamo z auta, čo je na niektorých vo fotogalérii aj vidieť. V dedinách sme radšej nezastavovali, pretože by sa ťažko odchádz

pokračuje, fotky ale neprešli:

Trochu sme do výkopov nazreli, ale celkom na okraj sme nemali odvahu ísť, aby sme sa nezošmykli do hĺbky 70 metrov. Pád dnu by bol zrejme smrteľný. Zaujímavé je, že tam nie sú žiadne zábrany, výkopy sú otvorené a aj keď sú možno čiastočne zaviate pieskom, ich hĺbka je stále niekoľko desiatok metrov. V okolí sa navyše hrajú aj miestne deti. Po prehliadke výkopov sme sa vydali po novej asfaltovej ceste, ktorá existuje iba 2 roky do Erg Chebbi, ktoré už leží priamo v

Piesku pribúda aj na ceste
púšti, asi 30 km od hranice s Alžírskom. Kemping bol pri reštaurácii, bola v ňom voda, elektrina a sociálne zariadenia. Všetko na typickej africkej úrovni, teda sociálky pre našinca ťažko použiteľné a elektrina mala biednych 180V. Našťastie, ako doposiaľ skoro všade, sa napätie v noci zodvihlo na 200V. Chladnička síce išla ďalej na plyn, ale batérie sa dobili. Po ubytovaní v kempe, t.j. zaparkovaní a napojení na elektrinu sme išli na exkurziu do hotela, ktorý vlastní jedna pani z

Prechádzame Erfoudom
Nemecka. Mali sme možnosť dôkladne si pozrieť púštnu stavbu, celý hotel bol iba z hliny zmiešanej so slamou. Teraz je nám už jasné, prečo v mnohých dedinách s takýmito stavbami je veľa ruín domov. Stačí aby poriadne zapršalo a dom sa zrúti. Našťastie na Sahare neprší často, alebo skoro nikdy, takže stavby vydržia dlho. Pred dvomi rokmi ale výnimočne zapršalo aj na Sahare, preto boli domy v blízkej dedine doslova "rozpustené" vodou. Stavby sú ale jednoduché, nie je v nich

Výkopy podzemného vodovodu
nábytok (aspoň čo sme videli - viď. ďalej), takže sa nové postavia veľmi rýchlo. Staré nikto neopravuje, nechajú stáť ruiny a vedľa postavia nový. Takáto dedina potom vyzerá pomerne zle a nevľúdne. Je to spleť nových domov a ruín starých. Po prehliadke hotela, ktorý bol síce zaujímavý, ale bývať by sme v ňom nechceli sme išli na večeru priamo do dediny, k jednej berberskej rodine domov. Tu sme mali možnosť prezrieť si dom, jeho zariadenie a usporiadanie.

Erg Chebbi - náš dnešný cieľ
Dom sa v podstate ničím nelíšil od domu ktorý sme videli v Kasbah Ait ben Haddou. Malá kuchyňa, presne ako je na fotke, veľká jedáleň spoločne s obývacou izbou pokrytá na zemi kobercami, okolo stien rôzne sedačky a niekoľko malých stolov. Kapacita miestnosti bola približne pre 30 ľudí, vraj ich je toľko, keď sa zíjde celá rodina. Ďalšie miestnosti boli na spanie a rôzne hospodárske priestory. Nikde sme nevideli sociálne zariadenia a pýtať sme sa na ne nechceli. V kuchyni sa pokrmy

V kempe v Erg Chebbi
pripravovali väčšinou na zemi. Riady sa umývajú vo vedre, všetko v jednej vode. Spí sa na zemi, niektorí aj priamo vonku na dvore. V žiadnej miestnosti sme nevideli žiadne skrine, nemáme predstavu kde a ako skladujú prádlo a oblečenie. Na večeru sme mali ako hlavný chod kus-kus. Po príchode sme boli ponúknutí zeleným čajom s čerstvou mätou, ktorú si každý pridal do čaju podľa chuti. Čaj bol sladký a s mätou bol výborný. Nasledovali rôzne koláčiky, tiež celkom chutné. Potom nasledoval kus-kus. Priniesli sa dve veľké misty, na ktorých bol kus-kus, na ňom bola

Hotel nemeckej majiteľky
rozložená rôzna varená zelenina a celkom hore bola polka pečeného kurčaťa. Každý dostal lyžicu a jedli všetci z jednej misy. Mäso sa "trhalo" z kurčaťa rukami, mne ho "natrhala" domáca pani, čo priviedlo trochu do rozpakov. U nás je stolovanie predsa len trochu iné. Nuž ale statočne som jedol ďalej. Pokiaľ mám hodnotiť jedlo, ktoré sme doposiaľ v Maroku jedli, toto bolo určite najlepšie. Konečne bol kus-kus správne osolený a zrejme aj dochutený nejakými koreninami. Posledný chod boli

Domáca pani nalieva privítací čaj
melóny a pomaranče, na čom sme si tiež pochutili. Všetko jedlo bolo dobré, iba spôsob a pochybná hygiéna trochu bránili dobrému apetítu. Mimochodom pri jedne sme sa väčšinou presunuli zo sedačiek na zem, aby sme na jedlo lepšie dosiahli. Záhadou nám zostalo čo je to vlastne kus-kus. Vyzerá ako hrubá krupica, ale krupica to nie je. Ukázali nám aj polotovar, z ktorého sa pripravuje, vyzerá to ako maličké zrniečka ryže. Viac sme zatiaľ nezistili, lebo arabský názov nám

Berberská večera: kus-kus
nič nehovorí. Dúfajme, že večera nebude mať žiadnu črevnú dohru, to ale uvidíme asi až v noci, alebo zajtra ráno. Keďže ideme hneď ráno džípmi do púšte, bolo by žiadúce, aby negatívne následky neboli. Po večeri sme sa vybrali pešo do kempu, bolo úplne tma, takže sme si svietili mobilmi, mimochodom, ktoré v Maroku fungujú aj v púšti. Týmto sa vlastne pre nás prvý deň v púšti ukončil. Zatiaľ okrem Feriho, ktorý vrazil hlavou do zárubne dverí pri nasadaní do Land Roveru, bez problémov. Spať ideme krátko po polnoci, aby sme boli ráno čerství.

9ºº hod. ráno, zisťujeme či už sú v kempe Land Rovery, s ktorými máme ísť na

Nový zavlažovací systém
výlet na Saharu. Namiesto áut, ktoré ešte nedorazili sa nám hneď ponúkol obchodník so šatkami a arabskými odevmi. Nakoľko sa nám podarilo zjednať dobrú cenu, niečo sme nakúpili. Hneď po nákupoch dorazili autá a my sme mohli vyraziť na celodenný výlet do púšte, ktorá pre nás predstavuje celkom neznámy svet. Najprv sme sa vydali pozdĺž vysokých pieskových dún, kde s me po ceste videli zopár zaujimavých vecí. Išli sme okolo zrúcaniny hotela, ktorý zlikvidoval veľký

Hotel po jedinej búrke
dážď pred dvoma rokmi, ako som už uviedol vyššie. Talianský investor tak prišiel o 150 tisíc EUR za jediný deň, keď poriadne zapršalo. Bohužiaľ tiež staval z hliny a slamy. Na tejto strane pieskových dún bolo viacero hotelov, pri jednom sa práve natáčal nejaký film, takže nás ani bližšie nepustili. Išli sme aj okolo nového zavlažovacieho kanála, ktorý je v podzemí a nad zem sú vyvedené iba šachty za účelom čistenia. Zavlažovací systém je v hĺbke približne 6 metrov. Trochu sme sa vozili po

Malá oáza
piesku, ktorý sa striedal, raz bol čiarny a raz zase krásny žltý. Žltý piesok bol mimoriadne jemný a aj malý vietor ho dvíhal do výšky. Po prejdení na druhú stranu dún smerom k alžírskej hranici, ktorá bola už iba necelých 5 km a ktorú sme videli už aj voľným okom sa Sahara zmenila, pribudlo rovných piesčitých pláni a neboli tam už žiadne hotely. Po asi 20 min. jazdy sa objavili prvé nomádske obydlia. Do jedného takéhoto obydlia sme sa zašli pozrieť, mohli sme si ho obzrieť síce zblízka, ale iba

Obydlie Nomádov
zvonku. Ženy sa pred nami okamžite schovali a iba vykukovali, či sme už neodišli. Jednu sa mi podarilo nepozorovane vyfotiť zahalenú v šatke a druhú zozadu, keď prebiehala pred domom z darčekom od nás. Muži boli vonku na púšti pásť kozy, ktoré sú ich hlavným zdrojom potravy. Možno to znie divne, ale aj na púšti sa kozy môžu pásť, podobne ako ťavy. Spásajú veľmi tvrdú a polosuchú plodinu, skoro krík. Neviem ako sa volá. Nomádske obydlie pozostáva z jedného veľmi nízkeho stanu, v

Kúpelňa Nomádov
ktorom spia. Ďalej z niekoľkých hlinených stavieb, do ktorých sme sa dnu nedostali, jedna, najväčšia je vraj miestnosť pre hostí. Stavby sú celé iba z hliny. V zadnej časti domu (zvonka) je piecka na chleba a bočnej strane sú kamene na mletie múky. Samostatne stojí kúpeľňa. Je to stavba asi 1 x 1 meter vysoká asi 1,5 metra, kde je na bočnej stene diera na odtekanie vody. Na podlae sme videli dva kamienky (používajú ich aj Berberi na čistenie nôh, nakľko chodia bosí) a približne 2

Bývalé francúzske kasárne
litrová konvička na vodu. To je všetko. Prístrešky pre kozy sú iba kolíky v obdlžníku 1 x 2 metre a namiesto strechy je na nich naukladané haluzie, ktoré sa používa na kúrenie, prípadne pečenie chleba. Okolo domu behala aj jedna sliepka. Jednotlivé miestnosti nemajú dvere, sú to iba otvory v stene. Takýchto obydlí, ktoré sa podobali ako vajce vajcu sme videli na Sahare niekoľko. Zrejme ďalej na Sahare už nebýva nikto, s výnimkou oáz, títo Nomádi bývajú na dosah

Aj na Sahare niečo narastie ...
civilizácie, napriek tomu sú ale v púšti a žijú svoj vlastný život. Po prehliadke nomádskeho obydlia sme ešte prešli kúsok ďalej do púšte a našli sme jeden celkom vysoký strom, pod ktorým sme si urobili piknik na obedňajšie posilnenie. Slnko nemilosrdne hrialo, teplota bola okolo 33 ºC, ale pritom fúkal dosť studený vietor. V chládku teda bola skoro zima a dala sa napriek vysokej teplote zniesť aj ľahšia vesta, alebo vetrovka. Toje dosť paradoxné. V noci klesá teplota na púšti pod 5 ºC.

Kopanie studne na Sahare
Po ceste sme sa zastavili v bani na nejaký nerast, ktorý sa 100% vyváža do Francúzska a robia sa z neho farby na makeup. Nevieme o aký nerast sa jedná, ale ťažba bola veľmi primitívna, vykopaná jama do hĺbky približne 60 metrov, do nej sa spustí človek, ktorý kope a nakladá výkop do vedra, ktoré sa na lane vyťahuje von. V teplotách okolo 50 ºC to musí byť hrozná práca. Pri ďalšej jazde sme natrafili na kamene s fosíliami, boli obrovské a staré 300 mil. rokov. Neďaleko dvaja ľudia kopali

Naši večerní hudobníci
studňu. Tvrdili nám, že je tam voda v hĺbke 6 metrov. Už sa nedozvieme či mali pravdu, lebo sme pokračovali ďalej, boli iba pri druhom metri. Poobede, okolo 16ºº hod. sme sa vrátili do kempu, opláchli sme sa a hneď sme vyrazili približne 10 km do púšte, aby sme strávili noc celkom sami. Úplne sa to nepodarilo, lebo sa okolo nás zhŕklo zopár domácich, hlavne detí, ťažko povedať ako sa o nás dozvedeli. Večer sme grilovali a zábavu nám spestrili domáci hudobníci, ktorí nám asi pol hodiny bubnovali. Mali sme teda ku grilovaniu pravú africkú atmosféru. Nakoľko zajtra ráno vstávame už o pol piatej, aby sme mohli vyraziť na ťavách pozorovať východ slnka, ideme trochu skorej spať.

Štvrtok (18.10.2007) pol piatej ráno, tma ako v rohu, musíme vstávať, lebo

Východ slnka na Sahare
východ slnka nepočká. Ako sme sa večer dohodli, ťavy už boli pripravené neďaleko od auta. Potme sme do nich skoro narazili, ale ich pach nás upozornil, že je niečo v ceste. Tak sme teda nasadli a vyrazili smerom k pieskovým dunám. Plán bol vyviezť sa na ťavách čo najvyššie na duny, čo sa podarilo. Piesok bol dosť sypký, takže aj ťavy s nami na chrbte mali čo robiť. Po zosadnutí sme sa vydali ešte pár metrov na najbližší kopec pešo a vtedy sme zistili, čo to je za drina liezť po sypkom

Ťavy nás tu do svitania počkajú
piesku strmým kopcom. Asi po piatich minútach začalo priamo pred nami spoza najvyššej duny vysokej asi 300 m vychádzať slnko. Práve v okamihu východy sa ale ťavy čakajúce na nás poberať smerom nazad bez nás. Pohonič tiav, ktorý bol na kopci s nami, sa za nimi hneď rozbehol a našťastie sa mu ich podarilo dať zase dokopy. Po východe slnka sme sa pobrali nazad k ťavám a vydali sa na 20 minútovú cestu nazad k autám. Výdatne sme sa osprchovali, naraňajkovali a vydali

Vyrážame na cestu späť
sme sa na cestu smerom nazad do vnútrozemia. Odchádzame teda zo Sahary. Za dva dni tu strávené máme piesok snáď všade. V autách, kde človek siahne je jemný povlak piesku a to sme si dávali veľký pozor a všetko sme starostlivo zatvárali. Nedá sa nič robiť, bude treba poriadne povysávať. Náš ďalší cieľ bol kemp v modrej oáze, ktorá je najväčšou na Sahare a tečie cez ňu rieka, ktorá má jednu zvláštnosť, nevlieva sa do mora, ale končí v Alžíri na tamojšej časti Sahary. Teda "vpije" sa do piesku. Po ceste sme sa zastavili na trhu v Rissani, bol naozaj veľký a naviac oproti iným čo sme videli, sa na ňom predávali aj ovce, kozy, dobytok, somáre, kone a vlastne skoro všetko, čo človeka napadne. Väčšina obchodníkov

Parkovisko somárov v Rissani
doviezla svoj tovar na somároch, ktoré mali vedľa trhu svoje "parkovisko". Videli sme teda parkovisko somárov, zaujímavé a zrejme málokde k videniu. Zaujímavý bol tiež predaj somárov, pretože kupujúci si na ňom skôr ako ho kúpil, urobil "skúšobnú jazdu". Cena jedného somára je okolo 300 EUR. Keďže práve dozrievajú v Maroku ďatle, bolo ich na trhu veľmi veľa, rôznych kategórií. Po odchode z RIssani sme pokračovali smerom Erfoud a Er-Rachidia. V Erfoude sme sa zastavili v meste

Predaj ovcí na trhu v Rissani
pri bankomate, aby sme si vybrali peniaze, hlavne na naftu. Bolo to však veľmi zlé rozhodnutie, nakoľko sa na nás okamžite "nalepilo" niekoľko absolútne neodbytnch predavačov nepotrebných vecí a žobrákov. Zbavili sme sa ich až keď sme nasadli do áut a odišli. Mali skutočne výdrž, ešte pri našom odjazde sa snažili držaním sa áut donútiť nás, aby sme si niečo kúpili. Boli doposiaľ najotravnejší, akých sme v Maroku počas nášho doterajšieho pobytu stretli. Bolo to zrejme tým, že

Výber čerstvých ďatlí bol veľký
v Erfoude sa zastavuje len veľmi málo turistov, všetci pokračujú cez Rissani na Saharu. Podľa naších doterajších skúseností, v oblastiach kde je viacej turistov po dvoch - troch neúspešných pokusoch dajú predavači pokoj a idú ďalej (samozrejme otravovať niekoho iného). Za Erfoudom sme sa zastavili pri artézskej studni, z ktorej vystrekuje doda asi do 2 metrovej výšky. Voda je špinavá a slaná. Tátu studňa vznikla vrtom američanov, ktorí tu robili skúšobný vrt na

Artézska studňa so slanou vodou
ropu. Namiesto ropy však našli slanú vodu. V júli a v auguste je studňa prázdna, žiadna voda z nej nestrieka. Pri ďalšej ceste sa začalo kaziť počasie a po pár minútach ako sme dorazili do kempu v modrej oáze a pripojili sa na elektrinu začalo pršať. Majiteľ kempu nás požiadal, aby sme radšej odišli, nakoľko v kempe bola ílovitá pôda, ktorá by nám znemožnila odchod. Pre túto oblasť bola predpoveď dažďa a búrok na dva dni. Majiteľ mal pravdu, pretože než sme sa zbalili rozmočila sa pôda tak, že sme mali problém odíjsť, takže to bolo v poslednej minúte. Premiestnili sme sa na parkovisko nad modrou oázou, ktoré bolo na kopci a bolo vysypané štrkom. Z neho už snáď odíjdeme. Večer sme si ešte pripravili náhradný plán, pretože kvôli počasiu asi nebude možné stráviť noc pri jazere Aguelmame De Sidi-Ali, v spoločnosti kočovníkov. Zrejme sa presunieme až do Azrou. To ale uvidíme až zajtra. Momentálne sa všade v okolí blýska a je zamračené, teda v noci ešte dosť naprší. Aj keď máme problémy so včasným zaspaním, nakoľko je tu o 2 hod. menej ako u nás, ideme spať a uvidíme ako to bude vyzerať ráno.

Opäť v Atlase

Zobudil nás ruch na ceste vedľa parkoviska na ktorom sme nocovali, nakoľko je

V diaľke sa objavuje Stredný Atlas
piatok (19.10.2007), teda pracovný deň. Ráno bolo na rozdiel od včerajšieho poobedia a večera krásne, slnečné, ale bola zima, iba 14 ºC. V karavane však bolo príjemne teplúčko, takže po rannej hygiéne a dobrej sprche sme vyrazili na cestu ďalej, smerom El-Rachidia, Midelt, Azrou, s cieľom dôjsť do kempu v Azrou. Po pár kilometroch sa pred nami začali v hmlistom opare objavovať prvé kopce Stredného Atlasu. Podľa mapy by sme mali Stredný Atlas prejsť vo výške cez 2100

Jediný tunel strážili vojaci
m.n.m., teda skoro v takej, akou sme prechádzali Vysoký Atlas. Cez Er-Rachidiu sme iba prešli, nakoľko je tam viac vojakov ako obyvateľov, všade okolo cesty iba kasárne. Za Er-Rachidiou sme už začali pozvoľna stúpať do hôr, ktoré boli impozantné. Zauijímavé bolo, že tunel vysekaný do steny, dlhý asi 100 m, strážili vojaci. Stúpanie sa zväčšovalo a je zaujimavé, že je bez serpentín, teda plynulé, dlhé niekoľko kilometrov. Toto je nároné najmä pre nákladné autá, možno

Cesta v Strednom Atlase
dole kopcom horšie ako hore. Keďže však premávka bola malá, dalo sa pomaly idúce nákladné autá kedykoľvek predbehnúť. Podľa naších postrehov je v Maroku plná čiara iba na označenie stredu vozovky, lebo ju nikto nerešpektuje. Predbieha sa kdekoľvek, niekedy dosť riskantne, napr. pred vrcholom kopca. Keďže takto jazdia domáci, predbiehali sme cez plnú čiaru aj my. Po ceste sme sa na chvíľku zastavili v Midelte v obchode s nerastmi, kde sme si na pamiatku kúpili zopár

Náhorná plošina
pekných kameňov. Tradične sa našlo zopár "otravovačov", ale okrem jedného sme sa ich rýchlo zbavili. Jeden bol neodbytný a obchádzal dookola všetkých, nakoniec sme od neho jeden kameň kúpili. Ako mesto nebol Midelt ničím zvláštny, takže sme pokračovali ďalej po náhornej plošine vo výške 2000 m.n.m. Nakoľko sa blížil čas obeda, odbočili sme k jazeru Aguelmame De Sidi-Ali, jednak aby sme ho videli a tiež sa tam najeme. Bolo asi 3 km od hlavnej cesty. Pri jazere bola zima, iba 10 ºC a fúkal silný vietor. Podľa GPS sme boli v nadmorskej výške 2076

Pri jazere Sidi-Ali
m.n.m. Podľa včerajšieho rozhodnutia sme zvažovali, či zostať pri jazerena noc. Bolo ale dosť zamračené a hrozil dážď. Po chvíli sa u nás zastavil nemecký geológ, ktorý v okolitých kopcoch hľadá striebro a povedal nám, že tam z predvčerajška na včerajšok nocovalo zopár karavanov, ktoré kvôli rozmočenej pôde zapadli až po nápravy do ťažkej ílovitej pôdy a museli zavolať traktor, ktorý ich odtiaľ vytiahol. Na traktor ale museli čakať 6 hodín. Bohužiaľ, zle sa postavili, nakoľko okolo jazera bola aj kamenitá pôda. Keď prišli k jazeru, svietilo ale slnko a nikoho nenapadlo, že by mohlo napršať. Nakoniec sme sa rozhodli, že ideme ďalej a

Dúha v Strednom Atlase
ubytujeme sa v kempe poblíž Azrou. Pred Azrou sme ešte odbočili doprava do cédrového lesa a išli sme si pozrieť najväčší céder v Maroku, ohužiaľ už vyschnutý. Nechali ho stáť ako raritu kvôli jeho veľkosti. Okolo cédra pobehovali opice a ľudia ich kŕmili. Marika vybrala z auta celý chlieb v taške, že im kúsok odtrhne. Ani sa však nenazdala a už bola bez tašky. Skočila na ňu veľká opica a tašku jej bez váhania vytrhla. Bolo to tak nečakané, že to nemámje ani odfotené. Opice zrejme videli že jedna má od nej chlieb, tak za ňou behali a ťahali ju za nohavice, zrejme ža aj ony

Prvé cédre popri ceste
chcú, dostali však už iba kúsok tatranky. Všade v okolí cédra boli samozrejme stánky s minerálmi a rôznymi ďalšími, väčšinou nanajvýš nepotrebnými, predmetmi. V jednom stánku sme objavili krásny nerast, ktorý mal veľa krištáľov fialovej farby. Veľmi sa nám páčil, takže sme začali jednať o cene. Zo 70 EUR sme cenu stiahli na 45 EUR a jedno pivo. Takže sme obchod urobili. Okamžite sa ale na nás vrhli ostatní obchodníci, mali však smolu. Treba ale priznať, že zbaviť sa ich bola dosť robota a od jedného "zúrivca" som čakal, že mi hodí ponúkaný kameň do

Odvážna opica
okna. Našťastie to neurobil, veľa však nechýbalo. Asi po desiatich minútach jazdy sme dorazili do kempu, ako včera aj dnes v kempe strašne pršalo. Nešťastie, oproti včerajšku, mal kemp aspoň v jednej časti pevnú, kameňmi vysypanú, odstavnú plochu. Počkali sme kým aspoň trochu prestane pršať a vybrali sme si miesta, pripojili sa na elektrinu a boli sme pripravení na noc. Kemp, aj keď malý, mal celkom pekné sociálky, dobrý tlak vody a konečne aj poriadnu elektrinu (funkčných

Najväčší céder v Maroku
220V, 6A), čo bolo po vyše týždni prvý krát. Azrou je zaujímavé tým, že sú v okolí zimné rekreačné strediská s lyžiarskými vlekmi. Zimná sezóna je tu od januára až do marca, tvrdia, že snehu je dosť a teplota sa pohybuje do -5 ºC. Teda v Afrike sa aj lyžuje, dokonca ani nie veľmi vysoko, Azrou leží vo výške 1530 m.n.m. Večer si naplánujeme ďalší deň, nakoľko máme jeden k dobru, máme času dosť. Odíjsť z Afriky skôr nemôžeme, lebo máme kúpené lístky na loď s pevným dátumom. Nevieme sa rozhodnúť, či stráviť tento deň naviac vo Fese, alebo niekde v prírode. K tomuto rozhodnutiu ešte pomôže počasie, teda uvidíme ako bude zajtra. K predpovedi počasia sa dostať nevieme, takže iba odhadujeme. Máme síce satelit, ale žiadnu európsku družicu tu nechytíme a nevieme parametre arabskej, takže sme bez príjmu.

V sobotu (20.10.2007) vstávame do krásneho slnečného rána. Vyrážame najprv do

Rezbár a jeho výrobky z cédra
mesta Azrou, na ktorého okraji je náš kemp, aby sme si pozreli rôzne rezbárske výrobky z cédrového dreva. V meste sme bez problémov zaparkovali priamo v centre na parkovisku pre osobné autá a pešo sme sa vydali pozrieť rezbárov. Výrobky mali skutočne veľmi pekné, boli tam rôzne užitočné aj okrasné predmety, misky, podnosy, poháre, fľaše, lyžice a varechy, stoličky, zvieratá a veľa ďalších výrobkov. Keďže céder je veľmi kvalitné a trvácne drevo, každý si kúpil

Mesto Ifrane z diaľky
nejakú maličkosť, väčšinou misku. Po asi hodinovej prehliadke sme sa vrátili k autám a keďže v Azrou už nie je veľmi čo pozerať, vyrazili sme ďalej, do neďalekého Fésu (80 km). Po ceste, po ktorej sme väčšinou klesali, sme sa zastavili v meste Ifrane, ktoré nás už zďaleka prekvapilo európskym výzorom. Po dlhom čase sme videli domy so sedlovou strechou a škridlami, čo bolo priam potešenie pre oko. Dozvedeli sme sa, že toto mesto bolo hlavným sídlom Francúzov (počas kolonizácie Maroka), takže ho vystavali v európskom štýle. V Ifrane sme sa prešli

Časť námestia v Ifrane
po námestí, dali sme si pravú mocca kávu v kaviarničke s vonkajším sedením a potom sme pokračovali ďalej. Cesta nebola ničím zvláštna, iba ak kopcami Stredného Atlasu, ktoré sa pomaly za nami strácali. Ako sme sa približovali ku Fésu, ktorý má 1,2 mil. obyvateľov, premávka zjavne hustla a začala byť opäť po nejakom čase orientálna, čo som popísal v časti príspevku o Marrakechi. Fés je oveľa väčšie mesto ako Marrakech, čo bolo viditeľné už zďaleka. Na rozdiel od Marrakecha, ktorý je cely tehlovo červený, je Fés úplne biely. Všetky stavby

Ulica v novom Fése
sú biele, alebo aspoň kedysi boli, teraz je veľa z nich síce bielych, ale špinavých. Zďaleka sme videli obrovský futbalový štadión, podľa nášho odhadu tak pre 15 až 20 tisíc divákov so zakrytými tribúnami a s gigantickým osvetlením. Podobný štadión, ale o niečo menší, sme videli na začiatku Irfanu. Paradoxom je, že Maroko nemá futbalový tým a štadión zjavne zíval práznotou. Po prajazde okrajom mesta, čo nám celkom stačilo, sme našli kemp (Camping International de Fés), ktorý bol v bezprostrednej blízkosti štadióna. Pokiaľ sme teda mali štadión na dohľad, bolo

Pohľad na starý Fés - medinu
jasné, že ideme ku kempu. Kemp je veľký, má rozlohu 25 ha a je celkom slušne vybavený. Celá plocha kempu je poratená stromami, cesty aj státia sú dobre vyznačené a je k dispozícii elektrina 220V, 10A, ktorá na rozdiel od niektorých iných kempov, kde sme boli, aj fungovala. Nakoľko dni sú tu koncom októbra ešte horúce a noci studené, bez problémov sme mohli používať klimatizáciu aj kúrenie na elektrinu. Všetko fungovalo bez jediného výpadku. Sociálky fungovali, boli aj celkom čisté, nechýbal však smrad v ich okolí. Jednoznačne je v

Vchod do hotela Les Merinides
Maroku problém s kanalizáciou, ktorá neexistuje, preto je skoro všade pri sociálnych zariadeniach smrad, miestami dosť neznesiteľný. Podvečer sme si objedlai taxíky a išli sme sa pozrieť do hotela Les Merinides, ktorý je na kopci nad mestom a z jeho terasy je krásny výhľad na mesto. Pri káve sme počkali až do úplneho zotmenia, aby sme sa pozreli na nočný Fés, ktorý má elkom tri časti, nové mesto, staré mesto (medina) a židovská časť mesta. Po návrate sme trochu oslavovali narodeniny jedného z účastníkov a okolo polnoci sme zaľahli, nakoľko nás čakal ťažký deň.

Nedeľa (21.10.2007) ráno, nádherné slnečné počasie, teplota 20 ºC. O deviatej

Brána kráľovského paláca - Fés
pre nás prichádza malý autobus, je to cenovo výhodnejšie ako taxíky. Nakoľko sa chystáme do mediny, ktorá je vlastne celá súčasne Souks, najali sme si miestnu sprievodkyňu. Hlavný dôvod bol, že Souks vo Fése je tak veľký, že sa z neho nedá výjsť von, cudzinec sa po pár krokoch stratí a nastanú veľké problémy. Rozloha mediny Fésu je 350 ha (pre porovnanie, Zlaté piesky v Bratislave majú cca 12 ha) a je v ňom cez 9000 uličiek! To je naozaj ohromné bludisko, pred ktorým treba mať

Hlavná ulica židovskej časti Fésu
rešpekt. Počas nášho pobytu sme vo viacerých Souksoch, najväčšie boli v Rabate a Marrakechi, dnes už vieme, že to boli v porovnaní so Souksom vo Fése malé a prehľadné Souksy. Ráno sme teda nasadli do minibusu a trochu sme jazdili po meste s odborným výkladom, čo kde vidíme. Navšívili sme kráľovský palác, samozrejme iba zvonku, hlavnúulicu židovskej štvrte, v ktorej už dnes bývajú iba chudobní židia, bohatí si postavili domy v okolí Fésu. Navštívili sme keramickú výrobňu, v

Tu sa čas zastavil, príprava materiálu
ktorej vyrába rôzna keramika výlučne manufaktúrnym spôsobom ručne. Táto výroba, ani výrobky nás ničím nenadchli, snáď iba, že sme videli výrobu spôsobom zodpovedajúcim tak 19 storočiu. Z keramickej výrobne sme sa presunuli minibusom ku vchodu do Souksu, teda do mediny Fésu. Vchodov je tam viacero, ale toto bol hlavný vchod do starého mesta a bol patrične vyzdobený. Souks vo Fése je skutočne ohromujúci, všetko čo sme doteraz videli sa s

Rezanie dlaždičiek
týmto nedá vôbec porovnať. V prvom rade je to jeho obrovská rozloha, ktorá sa dá prejsť iba za viacero dní. Skutočne po chvíli ako sme do Souksu vošli, stratili sme úplne akúkoľvek orientáciu. Ďalje je tu iné rozloženie predavačov, každá ulička je špecifická pre istý druh výrobkov. Samozrejme "najakčnejšie" to je pri mäse a rybách. V Soukse vo Fése však nie sú iba predavači, ale je tam aj veľa výrobcov, resp. sú tam aj firmy. Ak prvú sme navštívili dielňu a obchod kovorytectva. Videli sme

Vstup do mediny vo Fése
ručné spracovane najmä bronzu a striebra, niektoré v kombinácii so sklom a keramikou. Boli to skutoční umelci a spod ich rúk vychádzali nádherné výrobky. V obchode boli už hotové produkty, ktoré boli prekrásne. Poniektorí odchádzali z obchodu o pár EUR ľahší. Ďalej sme sa zastavili v škole koránu, ktorá už dnes pôsobí v nových priestoroch a tie, ktoré sme videli boli iba ako múzeum. Súčasťou školy bola malá mešita, ktorá však bola funkčná a samozrejme nás do nej

Prvé kroky v Soukse vo Fése
nepustili. V tejto škole môže študovať aj "neveriaci", teda nie muslim, jedinou podmienkou je znalosť arabského jazyka slovom aj písmom. Na škole sa vyučujú okrem koránu aj ďalšie predmety, napr. filozófia, matematika, lekárske vedy atď. Po prehliadke školy koránu sme pokračovali ďalej po ľuďmi preplnených spletitých uličkách Souksu, z ktorých niektoré boli široké sotva 50 cm. V týchto úzkych sa samozrejme nič nepredávalo, pretože sa v nich nedokázali stretnúť ani dvaja ľudia. Po

Nádvorie školy koránu
ceste k výrobcovi a predajcovi muslimských odevov pre mužov aj ženy sme prešli okolo veľkého množstva predavačov rôzneho tovaru. Odrazu sa ozval pred nami krik a vidíme, že sa davom prediera "zásobovač" s mulom plne naloženým prepravkami s Coca-Colou. To by človek naozaj neveril, že týmto mraveniskom ľudí v úzkych uličkách prejde ešte aj mul s tovarom. Toto sme neskôr videli ešte viac krát. Keď počujete varovný pokrik, treba rýchlo uhýbať, lebo

Zásobovanie v Soukse
mul s tovarom ide svojim tempom a nezastane. Videli sme dokonca aj "súpravu" štyroch zviazaných somárov s tovarom, pričom pohonič išiel za nimi a predného somára "riadil" hlasnými pokrikmi. Zistili sme teda ako tu funguje zásobovanie obchodníkov tovarom a výrobcov surovinami). Tu skutočne nie je nič nemožné. Po prehliadke výrobcu odevov, kde sme nič nekúpili, sme sa vybrali spleťou uličiek ďalej, až sme dorazili do "fabriky" na spracovanie koží. Vošli sme síce do

Kovorytec pri práci
jej obchodu, ale z tretieho poschodia, na ktoré sme išli po točitých schodoch širokých asi 50 cm, sme zhora videli väčšinu spracovania kožušín. Hneď pri vchode do obchodu sme každý dostali trochu čerstvej mäty. Najprv sme nevedeli čo s ňou, ale za chvíľu to bolo jasné. Tlmili sme ňou jednak pach zpracovanej kože, ktorej tam bolo vo forme výrobkov obrovské množstvo a úplne hore bolo treba tlmiť pach, ktorý sa šíril z výroby. Spracovanie a výroba kože a kožených výrobkov

Obchod kovorytectva
bola opätovne ako pri keramike plne ručná. Zhodli sme sa na tom, že vo výrobe vládli až neľudské podmienky. Robotníci pri spracovaní surových koží, ktoré sa močili v rôznych roztokoch a nakoniec v kadiach s farbou, boli bosí a stáli priamo v kadiach s kožami. Otrasné, priam neľudské, podmienky. V obchode s koženými výrobkami poniektorí kúpili zopár výrobkov, o cene sa dalo celkom dobre jednať. Veľmi dobrú kvalitu mali výrobky z kozľacej kože, ktoré boli odolné vode aj ohňu. Mali sme

Ulička v medine vo Fése
možnosť to priamo vyskúšať. Pri ďalšom potulovaní sa mraveniskom Souksu sme prišli ku vchodu do mešity, ktorá je tak zaintegrovaná v stavbách mediny, že ju vlastne zvonku nevidieť. Je to však obrovská mešita, do ktorej súčasne vojde až 20 tisíc ľudí a po mešite v Mekke a Casablanke je to tretia najväčšia mešita arabského sveta. Má celkom 24 vchodov a jej minaret je viditeľný iba pri pohľade na medinu zvonka. Hustá spleť úzkych uličiek s pomerne vysokými stavbami znemožňuje

Nádvorie mešity v medine
uvidieť minaret zvnútra mediny, aspoň nám sa to nepodarilo. Do mešity nás samozrejme nepustili, cez vstupnú bránu sa nám podarilo nafotiť aspoň časť nádvoria. Po ďalšej pol hodine sme sa dostali k reštaurácii v medine, kde sme mali ochutnať marocké špeciality. Jedáleň bola úplne orientálna s rôznymi klembami, ornamentami a pri stoloch sa sedelo na akýchsi sedačkách, na ktorých sa dá následne aj meditovať (to sme ale nepraktizovali). V prvom momente, keď sme vošli do jedálne a

Spracovanie kože
uvedomili sme si kde sme a čo je vonku za stenami, sme sa chceli otočiť a odíjsť. Marika ešte vo vstupných dverách priam zhíkla - "tu ideme jesť"? Nuž naša sprievodkyňa istým krokom vstúpila dovnútra a my za ňou. Trochu sme sa ukľudnili, keď sme uvideli, že za stolmi sedia iba cudzinci - turisti. Ponuka jedla nás ale vôbec neočarila a zrejme keď sme dostali informáciu, že ochutnáme marocké špeciality, bolo zabudnuté na to, že sme tu už tretí týždeň. Tak ako konštatoval

Tkanie šálov a šatiek
Feri, tu nás už nič neprekvapí. Tak aj bolo, mohli sme si vybrať zeleninu, to bolo ako predjedlo, kus-kus, tažin, alebo šašlík. Feri najedol radšej nič, Marika iba kurací šašlík a ja som si dal kurací šašlík a kura zapečené v ceste (skoro štrúdlovom) a posypané škoricou. Nuž jedlo bolo "nič-moc". Poobede ako obvykle bola misa s ovocím. Z tej sme si dali iba čo bolo v šupke a jedli sme samozrejme iba to čo bolo pod ňou. Síce sme sa tešili na špeciality marockej kuchyne s myšlienkou

Obchodíky v Soukse
že už predsa nie sme na Sahare, ale nevyšlo to. Poobede sme vyrazili na ďalšiu hodinu putovať Souksom. Zase sme prešli okolo veľkého množstva predavačov, sem tam nás "otravoval" aj nejaký pocestný predavač zbytočností, dali sa však po chvíli "odbyť". U jedného predavača sa nám páčili ďatle a keďže už v Maroku končíme, chceli sme si kúpiť domov celý kartón. Pri kúpe som mal zaujímavú príhodu, predavač mi chcel vyjsť v ústrety a dať mi ochutnať ďatlu s orechom. Zobral

Tu sme nakúpili ďatle
jednu ďatlu, prstom z nej vytlačil kôstlu, poriadne ju pomliagal v dosť (viditeľne) špinavých prstoch, zbalil do nej vylúpnutý orech a podal mi ju nech ochutnám. Nuž, samozrejme som odmietol, čo on zase nedokázal pochopiť. Takto nám ponúkali skoro každé ovocie, poriadne dochytané a domliagané v špinavých rukách. Ďatle ale mal krásne, tak sme ich kúpili. V karavane sme potom zistili, že sú vynikajúce a majú dosť inú chuť ako keď ich kupujeme u nás doma. Okolo pol piatej sme

Obchodíky v Soukse
následujúc sprievodkyňu nejakým spôsobom vyliezli zo Souksu, z ktorého sme po celodennom putovaní videli iba zlomok. Okamžite sme boli obklopení niekoľkými predavačmi rôznych čačiek a množstvom detí, z ktorých každé chcelo dirham. Treba si ale dať pozor a byť neoblomný, ak dostane jeden, spustí sa peklo a priženie sa celá "tlupa" detí. Z toho sa potom dá iba ťažko vymotať. Za chvíľu pre nás prišiel náš minibus a zaviezol nás, poriadne zničených, do kempu. Všetci sme skonštatovali, že sme riadne unavení, takže sme skoro hneď po sprche zaľahli. Zajtra nás vlastne čaká posledný deň putovania po Maroku, presunieme sa do Asilahu, odkiaľ ďalší deň ráno odchádzame na trajekt do Španielska.

Aj keď sme s tým vopred nerátali, pondelok (22.10.2007) bol našim posledným dňom v Maroku. Zobudili sme sa podobne ako predchádzajúci deň do pekného

Aj morky treba pásť
slnečného rána, aj keď trochu chladného, slniečko už krásne hrialo. O pol deviatej sme vyrazili smer Asilah. Hneď za mestom sme ale zistili, že cesty z Fésu smerom k pobrežiu sú asi v Maroku najstaršie a ich povrch a prevedenie boli v hroznom stave. Väčšina cesty bola ako morské vlny, auto po nich doslovne skákalo. Naviac diery, odtrhnuté časi cesty, skrátka strašné. Takto sme cestovali asi 4 hodiny a dokopy nič sme neprešli, väčšinou 30 až 40 km za hodinu a často spomalenie až na rýchlosť chôdze. Do toho naviac preplnené dediny, určite najhorší úsek v Maroku. Neskôr sme zistili, že ideme po nesprávnej ceste, existuje lepšia, bohužiaľ sme na nej

Cestou do Asilahu
neboli. Keďže v Asilahu sme už boli hneď prvý deň nášho pobytu v Maroku, nič nás tam nelákalo, naviac tam nie je najlepší kemp. Feri teda požiadal nášho marockého sprievodcu, aby zistil, či by sme nemohli už dnes odplávať trajektom do Španielska. Podarilo sa, loď mala vyplávať o 6ºº hod. z Tangeru, ktorý bol vzdialený asi 100 km. Rozhodovanie bolo rýchle, so Zaidom sme sa dohodli, že mu zaplatíme cestu do Asilahu taxíkom keď s nami pôjde a pomôže nám opustiť Maroko a vybaviť lodné lístky. Okamžite po dohode sme vyrazili smer Tanger. Do Tangeru sme prišli okolo 15ºº hod., mali sme teda dostatok času na všetky formality.

Tanger - tesne po "prepade"
Zaujímavý bol prechod Tangerom do prístavu. Ako som prichádzal ku križovatke, videl som že mňa ukazujú nejakí "výrastkovia" a okamžite sa všetci (šiesti) rozbehli ku mne. Musel som zastaviť v rade áut, nakoľko bola červená. Zozadu pribehli mladíci, štyria sa okamžite vsunuli pod auto a dvaja, každý z jednej strany skúšali otvoriť postupne všetky dvere na karavane. Našťastie som ich mal zamknuté, inak by mi asi nič nezostalo. Policajt, ktorý stál na križovatke videl čo sa deje a okamžite sa rozbehol ku mne. Keď mladíci videli, že sa rýchle približuje k autu, okamžite sa rozpŕchli, aj tí čo boli pod autom. Bol som ako vo sne, nemohol som

Konečne v prístave
tomu ani uveriť, bolo to poobede všade plno ľudí. Policajt ma ale nepustil ďalej a ukázal mi, že mám odbočiť do najbližšej uličky. To som zase nechápal ja, veď som neurobil žiaden priestupok. Odbočil som teda a čakal, čo sa bude diať. Keď policajt prišiel ku mne, opýtal sa, či mám všetky dvere zamknuté, keď som to potvrdil, vyskúšal to a požiadal ma, aby som si ľahol pod auto a skontroloval podvozok. Nechápal som presne, čo mám hľadať, tak mi vysvetlil, že tak to sa pašujú do Európy drogy, maldíci upevnia nič netušiacemu turistovi drogy na pdvozok a v Španielsku si ich niekto podobným spôsobom vyzdvihne. Tiež sa takto pašujú ľudia, mladík sa prichytí na podvozku a keď je auto na lodi, už je vlastne v Európe. Keď ale colníci nájdu drogy pripevnené na aute, má obrovské problémy majiteľ auta, väčšinou súd a ťažko povedať ako by tem v Maroku dopadol. Keď mi to vysvetlil, celkom rád som si ľahol pod auto a prezrel som celý podvozok. Keď som mu povedal, že som nič nenašiel, zaželal mi šťastnú cestu a vysvetlil, ako sa dostanem do prístavu. Ďalej v meste mi už vraj takéto nebezpečie nehrozí. Po príchode do prístavu ma tam už čakal Feri so Zaidom, oni vlastne ani nevedeli, čo sa stalo a kde som zmizol. Zaid nám veľmi dobre vybavil "prebukovanie" lodného lístka na dnešok poobede a všetky colné a policajné formality, takže sme boli vybavení v priebehu pár minút. Loď prišla okolo piatej s tým, že má odplávať o 18ºº hod. Pri naloďovaní však začali ďalšie policajné kontroly, práve na drogy a pašovanie ľudí. Každé auto veľmi podrobne (aj podvozok) prehliadol policajt, takže naloďovanie trvalo veľmi dlho. Nakoniec sme odplávali s jeden a pol hodinovým oneskorením. Napriek tomu sme boli radi, že sme na lodi a plávame smerom domov. V prístave som chcel urobiť zopár fotiek, ale hneď keď som chytil foťák do ruky, pribehol najký "security" zamestnanec, že ak urobím nejakú fotku, foťák mi skonfiškujú. Tak som ho radšej odložil. Z tejto príhody jasne vidieť, že sme boli v prístave bedlivo sledovaní. Tesne po polnoci sme vyšli z lode v Algecirase, tam hneď pokračovali ďalšie kontroly na drogy, kde každé auto prešiel policajný pes. Trochu som bol nervózny, čo keď som podvozok prehliadol zle a niečo mi tam upevnili. Nakoniec všetko dopadlo dobre. Po kontrolách sme sa hneď vydali na cestu domov, smerom na Barcelónu. Cesta domov bude nezáživná, bude to iba "naháňačka" po diaľniciach a plánujeme, že domov dorazíme približne za tri dni, nakoľko je to 3100 km. Tisíc kilometrov denne s karavanom celkom stačí. Spať plánujeme jednu noc kempe a dve noci niekde na parkoviskách, ktoré si aktuálne nájdeme v Board Atlase. Parkoviskom mám na mysli Stellplatze pre karavany. Obozretnosť nikdy nie je na škodu a parkovísk pre karavany je v Európe dostatok.

.......tak som si pekne počital..........ak by si mal niekde uložene suradnice kempou prosim sem s nimi

....ešte jeden dotaz......aku menu je najlepšie a najvyhodnejšie menit v marockych bankach? euro alebo dolar?

vondra

tie kempy skús vygúgliť lebo som tam GPS ani nemal zapnuté lebo maroko tam nemám a mal som kvalitnú mapu (tam kúpiť, príp. v okoli Gibraltaru), kúpil som tam takú akokeby plastovú, na prvý pohľad a dotyk ako papier ale neroztrhneš a nerozmočíš.

ak budeš meniť v banke (čo odporúčam) tak je to úplne jedno

.....marocco v navigačke mam aj topo su tam aj campy len so m chcel zistit či sa kryju .....papierova mapa je samozrejmoststou bez nej sa to neda,tu kupim niekde v španielsku u nas ani nemaju

tak čítam že sa balíš
idete celu cestu na moto, alebo...?
možno hlúpa otázka, ale aký máš rozpočet

vondra

už som vám písal, že tiež by som odporúčal min.1 cestu ísť trajektom Janov-Tanger, tých 3 000
km na moto vás "zabije"

naco chces menit penaze!!!? CESTOVATEL!!! ved mbank karty VISA mas vyber KDEKOLVEK G R A T I S S!

plechovkar : nejdeme na moto ideme dodavkou s vozikom.......tak dlha lodna plavba nepripada v uvahu kamoš trpi morskou chorobou

diwi:.....jasne hlavne pohori Atlas a v pušti budem mat bankomaty na každom rohu ....nie som žiadny začiatočnik a z vlastnej skusenosti viem že v niektorych krajinach preferuju tvrdu menu a odmietaju platbu vlastnou menou......v podnesterskej republike ked som chcel uplatit colnika podnesterskymi rublami mi povedal doslova a dopismena že si mam s nimi vytret rit.....a jedine mena vyžadovana žiadne euro ale dolar!!!!

......Inač tym čo naozaj cestuju a netočia sa okolo komina doporučujem rady SKUSENYCH CESTOVATELOV ako len kreditka do vačku a ideme ignorovat......vela krat sa mi stalo pri cestovani odlahlymi oblastami či na UA či v RO alebo ALB že na malich pumpach vobec nebola možnost platit platobnou kartou a vobec v obchodikoch mimo hlavnych tahou a pod......takže pokial som sa v danej krajine zdržal aspon dva dni prejazdom vždy som mal nejaku hotovost aj miestnej mene na nakup potavin a pod ....pokial som neminul tak som vždy zvyšok zaplatil v hotovosti benzin tak mi nikdy žiadne zbytočne zmenene peniaze nezostali......


.....na peniaze som sa pytal preto lebo v maroccu je myslim nejake obmedzenie spatnej vymeny penazi a zakaz vyvozu miestnej meny...opravte ma prosim ak sa mylim

aj v malých mestách sú banky a vymenia ti bez problémov, dobre je nechať si doklad o výmene peňazí, nestretol som sa s problémom, že by niekto nechcel domácu menu (nie je to zase rusko), v drvivej väčšine prípadov platenia je kreditná karta úplne na h...o, ani na všetkých pumpách to nefunguje
môžeš si meniť peniaze viac razy a hlavne si zober aj menšie (10,20 - max 50) aby si mohol byť variabilný - v banke ti ale aj väčšiu rozmenia a vymenia len koľko chceš

plechovkar: ....dakujem taketo info som potreboval,tremin odchodu sa bliži 2.1 vyražame ...

vondra....dúfam, že bude nejaký článok aj s fot.

vodra- drzte sa a prajem prijemnu dovolenku

vondra

no co chalani, už balíte?

......pripravy su v plnom prude trasa naplanovana,motky sa chystaju....ešte riešim splnomocnenie a prehlasenie o nekomerčnej doprave kedže sme suprava nad 3,5tony aby nemuselbyt tachograf......najhoriš že ešte neviem kadial cez SK kvoli mytu ,kurva tam panuje chaos

ak ťahá osobné auto M1 tak nepotrebuješ platiť mýto

.....sme suprava N1 + privesny vozik presahujuca 3,5t dodavka registrovana na firmu tym padom povinnost mat tachograf aj platit myto

Upravené 1 krát. Naposledy upravil vondra (15.12.2009 17:45)

no jasne, starosti musia byť....
ale dúfam, že potom tu hodíte zážitky z ciest, som zvedavý, kua počasie tu na pizdu a tam okolo 20 st., závidím, ale v horách bude chladno

vondra nazdar. ja robím na mýte. N1 presahujúca 3500kg tam bude patriť ale zatiaľ registrujeme len vozidlá N2,N3,M2,M3..

N1 nad 3,5t tam skrátka na výber neni. Malo by sa to doriešiť do konca roka ale nemáme k dispozícii žiadne termíny ani nič. M1 nad 3,5t tam nepatrí, ani patriť nebude.

Jedine ma napadá, že ak máš diaľničnú, tak tá by mohla platiť aj celý január..

A s tachografom Ti neporadím.

shushen: viem že je tu ten problem nalepku sice mam ale zakon je zakon a zatial žiadna vynimka nikde neni a mytne pokuty su riadne mastne sme proste krajina kocurkovo.......ak by si zistil niečo nove ohladom tejto kategorie budem ti vdačny ,najhoršie je že vyražeme druheho.....

.....tachograf mam vyriešeny vnimkou zo zakona na nekomerčnu dopravu,pre istotu vytlačenu aj v angličtine podla smernice EU a potvrdenim o zapožičani vozidla na nekomerčnu dopravu aj v angličtine potvrdenu notarom

vondra dal som si túto diskusiu do sledovaných, takže veľmi rád Ti poskytnem nejaké čerstvejšie info, ak sa niečo zmení.. samozrejme ak nezabudnem..

ja osobne ak by ma zastavili tak nech mi najprv ukážu niečo, podľa čoho ma chcú sankcionovať, lebo pokiaľ je technicky nemožné ma aj pri najlepšej vôli registrovať tak nech idú do prdele a neskúšajú na mňa pokuty.. ta ňe?

shushen: dik ............no s tymi sankciami bohužial pravdu nemaš zakon jasne hovori o podmienkach mytneho a je nadradeny akymkolvek prešlapom a prahmatom skurvenych politikov ktorych by som rad radom staval k muru ak by prišlo k dalšej revolucii

vondra tak potom je to maximálne svinstvo keď sankcie spravia, ale technicky to nedotiahnu tak, aby ľudia si ľudia mohli vybaviť OBU jednotky..

jediné v čo pevne verím, že to čím skôr doriešia a budú to poriadne medializovať lebo denne mám aspoň dvoch klientov čo sú presne tvoj prípad a nemám im ako poradiť a nie je v mojich silách si na každého nechávať kontakt a potom im volať že už sa to zmenilo, dojdite sa registrovať..

servus, tak dnes sa mi dostala info, že od pondelka budeme môcť registrovať aj N1-ky nad 3,5t.. keď to budem mať potvrdené, tak Ťa budem ďalej informovať

.....ok dik

......tak za par hodin vyražame ,držte palce .....


.......všetkym prajem štastny novy rok vela štastia zdravia a cestovatelskych uspechov

šťastnú cestu a dúfam, že sa pochválite, ked sa vrátite

VONDRA-držim Vam všetkym palce.Stastnu cestu a nezabudni,fotiť,fotiť,fotiť a ešte raz fotiť ale nech su zabery aj na moto

Vondra: stastnu cestu, drzte sa a potom napis
Plechovkar: super citanie

.....tak sme spat ......bolo to užasne ......super krajina , super zažitky.....skusim hodit niekde nejake foto

napis cestopis plz
chceme vediet VSETKO

vondra, vratil si sa z púšte a predávaš BMW, má to nejaký súvis?

vondra

nebud sebec napíš viac

....radioaktiv ma to suvis.......kupujem novu adventure od kamoša čo bol s nami v pušti



..........na foto s nejakym popisom potrebujem trochu času tak prosim chvilu strpenia ...zatial dospavam tu hnusnu cestu do SPA autom

Upravené 1 krát. Naposledy upravil vondra (16.01.2010 17:53)

.......tak nejake moje foto......ja som zly fotograf od chalanou budu lepšie



picasaweb.google.sk/Karcici111/Marocco2010Kajo#

Vitaj doma. Fotečky nemajú chybu.

jak tak pozeram chcelo to aj kus odvahy ticho zavidim

vondra - dobré fotky , muselo to byť parádne jazdenie, hlavne ten of....

....no a tu slubene krajšie foto od whiskyho

whisky.rajce.idnes.cz/Maroko_1-15.1.2010...

........off road bol super ale bolo to o život skysli sme v pušti tri dni a siahli sme na dno svojich sil,bohužail foto s tych naj tažšich usekov chybaju každy mal o robit sam zo sebou ,piesok je naozaj svina a pokial su cesty zasypane je to fakt zufale,prvych 60km z Merzougy do Zagory bola fakt zufalost a prejst duny bola pakaren,potom ked už poli kamene podklady tak nas prekvapil nafukany piesok cez ktory sme sa zabarali až po sedla......no a je treba dodat že sme šli plne nabaleny a tažky ako svina

podľa fotiek čo pozerám ste sa ku krajine pekne "priblížili" . Ako ste dopadli so zvyčajnými črevnými problémami? obišlo vás to?

.......obišlo sa to bez akychkolvek zdravotnych problemov,ja som miestnu stravu len sice raz ochutnal ale zato som sedel stale v cukrarnach ,maju tam bombove kolače

Cau Karci, super fotky, normalne som dostala chut na taviu hlavu A pridavam sa k Matusovi, chceme vediet viac

Velmi pekné fotečky, už sa teším na pútavý článok.

Pekne dobrodruzstvo+fotecky Len sa chcem opytat,naco su 3 kufre na moto,ked ides solo a este ktomu do puste? Potom je to naozaj trapenie!

vondra: Super zazitok ste mali. Vidim ze sedlo z edvencra sluzi Na jesen ideme do Tunisu, tak asi dojdem niekedy za tebou pre rozumy .

Babci:...a zabudol si na 40l lodny vak........no spacak ,karimatka vankuš ,trochu miesta zaberie,každy den niečo čiste na prezlečenie lebo v zime tam nie je take teplo aby si si opral a vysušil tak ti to cez noc neuschne.......no a hlavne ja nie som gurmanom a cudzokrajnu stravu nejem tak som potraviny na dva tyždne viezol sebou


Vicky:...čau....no kludne brkni aj ked v Tunise som ešte nebol ale je na plane

fantasticke fotky

vondra-maš môj obdiv a aj ostatny čo ste tam boli .Na taku trasu treba aj odvahu.Klobuk dole.Počuvaj,čo si robil na moto,defekt?Ozaj,myslim že na take trasy su Adventuri ako stvorene,nemam pravdu?Inač dik že si sa ozval ohlade GS-ka.

tak to vas obdivujem, trepat sa do piesku na TKC!

black333:......mal som malu dierku a cez noc mi trocha sfukla guma a pri zabere na kamenoch sa mi vyzula.......tak som do nej nalialial trocha benzinu zapalil ,vybuchla obula sa dofukal kompresorom dal knot a mastili sme dalej........bolo vidno a citit na adventure vyšši podvozok najme pri prejazdoch cez kamenne polia ked sa kvoli piesku nedalo po kvazi ceste

matus: kamoš na adventure to preliezol na nejakych continentalach bez štuplov ,ale zas mu vyrazne pomohla elektronika ASC ale aj tak sa potrapil .....ja som mal asi 2mm vzorok gumu naozaj na vyhodenie

... pekný výletík

vondra a spol.

chlapci, dáko sa vyzúvate s článkom a ceste, článok, článok, článok......

plechovkar: ....si nas odhalil .......ja a officaske programy sa doslova nenavidime,a moja učitelka slovenčiny by sa musela v hrobe obracat keby to po mne prečitala,takže ja si tropit ostudu nebudem....ja na to proste vlohy nemam